Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Róm.. to je srdce!











Bolesť duše... presne to som cítila, keď som na sociálnej sieti Facebook, náhodou objavila fotografiu, ktorá znázorňovala "hojdačku pre rómske deti" v tvare gilotíny. Prvotný šok, vystriedalo zdesenie. Po prečítaní všetkých komentárov som doslova stratila reč. Nenávisť, hnus, odsudzovanie, ponižovanie. Týmto všetkým som si prešla a trvalo to len niekoľko minút. Nikdy som nezažila nič podobné. Kde sa v ľuďoch berie toľká nenávisť? Poviete si, trvá to už od nepamäti... áno trvá. Ale čo robíme preto, aby konečne došlo k zmene? Tvárime sa ako veľký bojovníci, no každý bojuje sám za seba..väčšina z nás ťahá za ten svoj koniec. Áno, taká je skutočnosť. Pýtam sa samej seba, ako je možné, že mi tak obrovský národ, nedokážeme zmeniť túto neľahkú situáciu? Dokedy budeme trpieť urážky toho najhrubšieho zrna? Prečo sme toto všetko dovolili? Skončili sme v osadách, na okraji spoločnosti, bez práce, naše deti hladujú. Toto je naša minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Máte záujem? Pochybujem. Rómovia majú všetko zadarmo. Bájky. Bohužiaľ, na Slovensku sa táto veta stala veľmi obľúbenou. Nenávidia nás, nechcú mať s nami nič spoločné.
Chceme žiť životom človeka, nie štvaného zvieraťa. Je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Musíme sa konečne rozhodnúť, musíme konať, čeliť tomu spoločne, ako národ. Jednotlivec nezmôže nič, spoločne dokážeme veľké veci.

Facebook je fajn vynález , ak sa chcete spojiť s priateľmi aj virtuálne. Zároveň však dokáže v priebehu pár sekúnd, zasiať obrovskú a hlbokú nenávisť do ľudských sŕdc. Neverte všetkému čo čítate priatelia.

Upre Roma, ačhen Devleha.







Lucia Vaňová

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…