Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Smútok a láska v duši

                           

                                                                Smútok a láska v duši




             Človek často zápasí s mnohými problémami, rieši
každodenné starosti rôzneho typu. Niektoré sú menej dôležité a ide len o maličkosti. Tie závažnejšie problémy nás oberajú o energiu,  silu, zdravie, spánok,  chuť do života, proste o všetko. Myslím, že niet človeka na Zemi, ktorý by žil úplne šťastne, bez starostí a problémov. Asi každý z nás si niečím prešiel a pocítil smútok na duši...




Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Nevyhla som sa mu ani ja. Zronená, plná smútku som cestovala vlakom domov z návštevy od rodičov. Sedela som sama v prázdnej čakárni na vlakovej stanici, ponorená do vlastných, pochmúrnych myšlienok. Ani som veľmi nevnímala okolie. Zrazu ma prebral z mojej letargie hlasný krik detí, ktoré ani neviem ako a kedy sa objavili v čakárni. Hlasno až krikom sa medzi sebou rozprávali, takmer vôbec som im nerozumela. Chlapec mal asi 11 rokov a dievča možno 10. Boli v sprievode asi 15 až 17 ročnej dievčiny, ktorá si s nimi očividne nevedela dať rady. Boli to olašskí Rómovia. V kuse pobehovali, nevedeli obsedieť na jednom mieste, hlasno sa rozprávali a pýtali si peniaze do automatu na kávu a čaj od dievčiny, ktorá ich sprevádzala, ako dozor. Tuším sa hnevali a hádali medzi sebou. Keď si priniesli z automatu pitie, konečne si sadli. Dievčina im z igelitnej tašky vytiahla bagety a oni začali jesť. Na zem im padali nielen omrvinky z bagiet, ale aj sem tam vypadol z bagety kúsok vajíčka. Chlapcovi sa v bagete nepáčila nakrájaná kapusta, šup s ňou na zem. Kým jedli a chvíľu boli ticho, využila som príležitosť na to, aby som zavolala domov a oznámila rodine, že som v poriadku a asi za hodinu už budem s nimi doma. Medzi tým deti dojedli a znova chvíľu ticha vystriedala hlasná vrava detí. Nepočula som vlastný hlas v telefóne, tak som hovor rýchlo ukončila. Keď dopili  čaj, prázdne umelohmotné poháre pohodili vedľa odpadkového koša. Možno si pomyslíte: “No, teraz už určite vybuchla, alebo radšej odišla z čakárne von.“ Nie! Vonku bola obrovská zima a bola som rada, že po dva a pol hodine čakania vonku v chladnom počasí, môžem sedieť niekde v teple a počkať si na vlak. Nemala som vôbec chuť na nič, nič ma nebavilo. Hoci mi nebol príjemný krik a správanie týchto detí, nevládala som a akákoľvek aktivita by bola pre mňa problémom. Bola som bez energie, unavená, uzimená, plná smútku a veľmi psychicky zničená. Zrazu si malý chlapec sadol na stoličku oproti mne a začal si ma až príliš nápadne prezerať. Oslovil ma a zvedavo sa začal vypytovať: „Pani, čo Vám je? Prečo ste celá v čiernom? Prečo ste smutná?“ Odpovedala som mu tichým zoslabnutým hlasom: „Mám smútok v duši...Ty si z Kozároviec, však?“  Opýtal sa. „ Teta, ako to viete, poznáte ma??“ Nie, nepoznala som ho a videla som ho po prvýkrát. Ale počula som, že v Kozárovciach žijú neprispôsobiví olašskí Rómovia a podľa ich správania som ich jednoducho zaradila práve tam. To som mu však s pochopiteľných dôvodov nepovedala. Odpovedala som mu, že ho nepoznám a neviem kto je, že len tak som to tipovala. Potom zas niečo povedal olašskou rómčinou, vôbec som mu nerozumela. 

Pozrel na mňa šibalským úsmevom a začal spievať
rómsku pesničku. Spieval a stále na mňa hľadel,
usmieval sa a ja som až neskôr pochopila jeho zámer...
to, čo vlastne chcel. Tento nevychovaný chlapec, malý
„divoško“ mi chcel nedokonalým slovom povedať:
„Neplač, nebuď smutná, všetko bude dobré...“
Chcel mi pomôcť, lebo cítil môj smútok. Chcel ma
potešiť pesničkou, aby som už nebola smutná a 
zabudla na bolesť, ktorá ma tak ťažila. Nepoznali sme
sa, videli sme sa prvýkrát a napriek tomu mu na mne záležalo. Nechcel, aby som bola smutná. Každé, aj nedokonalé slovo útechy má veľký význam a je to prejav dobra  v človeku.

        Ja som mala v duši iba smútok...on mal v duši lásku, súcit, dobro, a to aj napriek tomu, že vyrastá v hrozných podmienkach a možno nie je vychovávaný podľa pravidiel slušného správania. Ale predsa je v ňom  čosi, čo už nie je v každom z nás. Ja som mala v duši smútok, on mal v duši lásku, súcit. To, čo v nás pomaly, ale isto umiera.      



                                                                        



ADRICA 




« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme