Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Bezvýznamný príbeh o hrdosti, keď sa hanbíš, byť na ťarchu spoločnosti


Všetko šlo, ako po masle, mala som dohodnutý nástup do práce a v jedno  januárové ráno, ešte v skorých hodinách som vycestovala. Vlakom som dorazila do Prahy a ďalej prestúpila na smer Plzeň, tam som mala nastúpiť do zamestnania. Cesta bola strašne dlhá a vyzeralo to tak, že nijako neubúda, bola som strašne nervózna, už aj preto, že sa idem ešte len predstaviť. V rukách som neustále žmolila papierik s inštrukciami, ako sa dostanem na určené miesto.


 Konečne Plzeň, predierala som sa medzi ľuďmi  s cestovnou taškou na pleci z vlakovej stanice, veľmi som sa ponáhľala a ani si už nepamätám, ako som sa dostala pred budovu, ktorú som hľadala. Už vtedy mi to nesedelo, ale bola som vyčerpaná z cesty a tak som bola rada, že útrapa pre mňa končí.
A zrazu je počuť „ pani Blanko, my tady o vás nic nevíme, nečekali sme vás, co s váma“ ?  Zostala som, ako skamenená, ledva zo mňa vyšlo.  „ To nie je možné, zaplatila som aj agentúre 1300,- korún,  mám pracovnú  zmluvu, dali mi aj tento doklad, pre vás“.   „ Tak tá, vám je na nic, já vám udelám jinou, ale až po třech měsícich „  odznelo.  Nakoniec som pochopila, že ide len  o ďalšiu pracovnú agentúru a tá ktorej som zaplatila, že hľadajú ľudí, vôbec nič neurobila, len vzala peniaze.  A zrazu som bola svieža, ako rybka, pani z agentúry v Plzni sa  tvárila, že telefonuje  so slovenskou agentúrou a nakoniec mi povedala.  „ No jo, teďka, ale musíte cestovat ješte do Nýřan, tam vás bude na stanici čekat jedna Slovenka a doprovodí  vás, na ubytovnu“.

Božinku vrátila som sa na vlakovú stanicu do Plzne a našla správny osobný vlak, cesta trvala viac, ako hodinu, zastavovali sme pri každej vŕbe, ako inak. Tak konečne, ono už bol večer a poriadne  sa zotmelo a ja som už nevládala stáť na nohách.  Mala som pocit akoby som ich mala z dreva, koniec koncov k tomu  som sa ešte triasla od zimy, vonku nádherne snežilo. V hlave som nemala žiadne myšlienky, mala som v nej hmlu s veľkým otáznikom. Už v diaľke bolo vidieť, že je to malá dedinka, teda aby som pravdu povedala, dobrý zapadákov na n - tú.   Nemohla som sa zmýliť, vystúpila som len ja a čakala ma len ona, Staňa, teda ešte vtedy som nevedela, ako sa volá. Čakala ma mohutná, vyššia dievčina, dobre živená. A hneď mi hovorí. „ Keďže sme nevedeli, že prídete, dali sme vás na rýchlo, kde bolo voľné“.

Po chvíľke sme dorazili, malá budova s tenkými, papierovými stenami, malé izbičky, malá kuchynka, o trošku, ale fakt o trošku väčšia kúpeľňa. Dali ma do izbietky s jednou pani, ktorá mala asi po päťdesiatke a s jedným dvadsaťpäťročným chlapcom, bol Róm, hneď sme sa skamarátili lebo boli skvelí, veľmi tichí a príjemní, zaľúbení pár. Dozvedela som sa, že žijú spolu, bola som tak unavená, že mi všetko, bolo jedno. Pani sa na mňa obrátila s prosbou, že má problémy s astmou a potrebuje dýchať čerstvý vzduch, nenamietala som a tak som to nejako vydržala, schúlila som sa a triasla,  pod tenkým paplónom. Ráno, mladý muž sa hneď, obliekol a vyšiel z izby, aby sme sa my, ženy  mohli prezliecť, chovali sa stále veľmi ku mne úctivo a tak som s nimi zostala na izbe lebo aj tak som nemala lepšiu možnosť výberu.

Napriek všetkému, ráno som bola plná elánu a pripravená do novej práce, pri ubytovni sme sa vždy počkali a bolo nás aspoň desať a šli pešo do fabriky, ktorá bola neďaleko. Zvyčajne sa vždy nekecalo lebo ešte boli všetci prispaní, totiž do zimného rána sa im nechcelo príliš otvárať ústa, ale bola som nová a dali si priam za záväzok o všetkom ma informovať.

Bola to na rýchlo postavená veľká hala, prácu nám vozili obrovské kamióny z Nemecka,  dostalo sa mi do uší, že nie vždy dovezú prácu pre všetkých, totiž každý pondelok prácu priviezli a v zapätí odvážali hotovú. Robilo sa všetko možné, skladalo sa z malinkých častí všetko ručne, len na niečo boli prístroje. Zhotovovali sme polotovary, káble, na sedadlá do osobných áut a neviem čo ešte všetko možné lebo hotové produkty som nemala možnosť, nikdy vidieť.

Hneď v prvom týždni som už vedela, že som  v športke nevyhrala, ale naopak. Medzitým som telefonovala českej agentúre, ako aj slovenskej, aby som im obom vyčistila žalúdok. Slovenskej, že vlastne za čo som im zaplatila, českej, čo vlastne je to za prácu, keď nemáme často materiály a zarábali sme veľmi málo, niečo nad 3000,- českých korún a boli sme skoro vždy,  bez práce. Viacej zarábali Česi, stáli pracovníci,  ktorých tam bolo málinko, len pár Sloveniek, zarobilo snáď o niečo viac, tí čo robili na stroji.

Robili sme na tri smeny, ako inak. Izbu som mala hneď pri tej malej kuchynke a zároveň spoločenskej miestnosti. Boli tam viac-menej mladí ľudia, skoro všetci z východného a zo stredného Slovenska. Ako som spomínala izbu som mala hneď vedľa,  bola vždy natrieskaná, vždy zapnutý magnetofón na plnú paru, nafajčené, že keď som tam vošla, mohla som krájať cigaretový dym nožom. Len sa ma spýtali, „ fajčíš“ ? odpovedala som  „nie, mám astmu a vysoký tlak, takže ani nepijem“.  Tým som prestala byť zaujímavá pre nich a ani ja som sa  nešla predbiehať o ich priazeň. Na izbe sme si rozumeli dobre a ukázali mi po práci, kde si môžem nakúpiť, kde je pošta, jeden vietnamský obchod a potom jedno kaderníctvo a snáď niečo tam ešte bolo na videnie. Snažili sme sa medzi sebou komunikovať, ako inak a dobre sme si vychádzali, ten jej chalanisko mi pripadal, ako najlepšia naša kamarátka, iba snáď toľko, že som ich vzťah rešpektovala. V malej kuchynke som zabudla podotknúť, že na varenie miesta ani možnosti nebolo, len malý varič a malá, ale fakt malá chladnička, hneď ma však upozornili, že dávaj si pozor, miznú veci z chladničky!

Nuž na výber som nemala a kúpila len to, čo som nepotrebovala dať do chladničky. Ešte teraz si pamätám, ako som túžila po niečom teplom do žalúdka, šla som teda do reštaurácie a bol tam aj hotel pre Slovákov z inej dediny, ktorí robili, pre inú fabriku. Reštauráciu, mali Vietnamci, boli strašne zlatí aj s nimi som sa skamarátila. Zoznámila som sa tam s rómskou rodinou aj s inými ženami v strednom veku a dobre som sa medzi nimi cítila a samozrejme odreagovala sa,  od všetkého, čo ma ťažilo a bolo toho dosť. Hneď som v mojej mysli, začala na plno pracovať na tom, ako zmeniť ubytovňu. Dozvedela som sa, že ubytovňu pri reštaurácií mi nedajú lebo je to  pre iný podnik a inú agentúru, dozvedela som sa však o ďalšej, totiž už som to nevedela vydržať  na tej mojej, neustály hluk ,či poobede alebo dlho do noci.

Sťažovala som sa mojej slovenskej agentúre, aby mi našli aspoň, iné ubytovanie, hlavne, keď sa dozvedeli, , ako bývam a za akých podmienok, prehovorili tú  „milú pani“  z agentúry v Plzni, aby mi pomohla a tak mi navrhla, nájdite si sama bývanie, ja vám to dovolím, lebo časť ubytovania, nám  platili oni. Avšak mi naznačila „ vy asi nebudeté zvyknutá, jsou to mladí lidé, chtejí se zabavit“.  No to určite, podotkla som, asi budem zvláštna, keď nemôžem spať po každej smene alebo často, nikdy. Nakoniec som ešte v ten deň chodila po dedine a vypytovala sa na nejakú inú ubytovňu a skoro na konci, čuduj sa svete som našla jednu. Vošla som dnu, bol to vlastne panelák a boli tam ďalšie, obytné paneláky, len tento jeden našťastie slúžil, ako ubytovňa. Vedúca bola veľmi milá a hneď mi povedala na moje počudovanie, môžete sa nasťahovať, ja vám to s agentúrou vybavím,  „ ja tú pani poznám a neznášam ju “ . Vraj nebola sympatická nikomu, nijak mi to neodľahčilo situáciu, ale sa na mňa usmialo, aspoň malé šťastie. Hneď som sa nasťahovala, bol to trojizbový byt, v každej izbe sme bývali dve. Mali sme kúpeľňu, kuchyňu, hlavne sporák na varenie, no ako v byte, kde si môžeš kúpiť potraviny a navariť. Všetky dievčatá boli študentky stredných škôl, po skončení školy, si nenašli prácu a tak šli, na brigádu do Čiech, ďaleko od domova. Boli všetky sympatické a napriek tomu, že som bola Rómka, nikto nemal ku mne zbytočne výhrady, dokonca aj vedúca ubytovne mi pomohla lebo som jej vyrozprávala, ako sa žije, odkiaľ som sa presťahovala a vraj ona už o tom vie, že je to hrozné, všetci sa na tú,  „Stankinu ubytovňu „ sťažovali.

V práci som to vydržala pol roka s tým, že často som telefonovala s  agentúrou v Plzni, kde som patrila, že nič nezarobím a v podstate sa mi to neoplatí. Keď, som chcela zmeniť pracovnú agentúru, vraj je medzi nimi dohoda, že si ľudí nepreťahujú. Ak som povedala že inak odídem,  dostalo sa mi vyhrážky  „ ja vám výpoveď nedám a když odejdete, nedám vám výplatu“.  Tak a nemala som východisko.  Vravela som si „ čo som komu urobila, bolo mi do plaču, ale dýchalo sa mi oveľa lepšie, na novej ubytovni“.

Náramne sme si rozumeli a vzájomne sme si rozprávali svoje životné osudy, prišla ma navštíviť aj rómska rodina, s ktorou som sa zoznámila v reštaurácií, priviedli ďalšie kamarátky a hovorili sme si bláznivé vtipy, hlavne staršie ženy, vynikali medzi nami , boli to ženy bez mužov, lebo tí  robili v inom meste, vídavali sa len v nedeľu. Úbohé rodiny, varili si na počkanie, každá izba si objednávala dopredu varič, my sme boli na tom lepšie, bolo nás šesť a viac menej sme robili na smeny a tak kuchynku som mala často voľnu, nikto u nás v byte nekradol a tak sa žilo fajn. Občas som sa šla najesť do reštaurácie, občas na pivo, často som si chodila požičiavať  knihy do tamojšej knižnice, nemali sme totiž televízor a tak som čítala a čítala, rovnako aj  moja spolubývajúca. Ponorené  obidve, hlboko do deja v knihe,  raz sa z ničoho nič smiala jedna, raz druhá, nad tým, čo sme práve zábavné, čítali. Okno sme mali stále otvorené aj cez noc lebo tak strašne, ale strašne kúrili.

Slováci pre túto obec, boli vlastne prínosom nakupovali sme húfne v potravinách,  chodili na pivo, občas ku kaderníčke, jednoducho sme míňali  to málo, čo sme zarobili, lebo veľa vecí bolo aj lacnejších, ako u nás. Česi k nám výhrady nemali, boli sme vítaný, všade. Práce však bolo stále menej a tak som začala rozmýšľať, ako odtiaľ. Po výplate som jednoducho už neprišla do práce a odcestovala do Brna, kde som si cez zase ďalšiu, pracovnú agentúru našla prácu, ako inak. Bola som však blízko domu, od Břeclavi som to už mala kúsok. A tak sa stalo, opustila som Nýřany, odkiaľ mám plno spomienok dobrých a zlých, hlavne na mladých ľudí, ktorí po škole, aby nesedeli doma, šli pracovať von, do Česka, mnohí z nich, peniaze viac menej prepili tak, ako Staňa a jej priatelia a zase som spoznala mladých, čo s rozumom uvažovali o svojom živote a budúcnosti.  A hlavne sa  chodili zabaviť mimo ubytovne do podnikov, na diskotéku, aby neobťažovali tých, čo robia na smeny. Videla som ženy, matky v strednom veku, bez manželov, opustili svoje príbytky, za prácou. Našli sa aj nejaké  ženy, dokonca v dôchodku, asi  tri sa často opíjali spolu s mladými a niekedy sa aj kvôli závisti, že iná mala lepšie platenú prácu aj pobili.

Všetci mimo domovov, varili priam na kolene lebo podniky teplú stravu nezabezpečovali ani pracovné agentúry na ubytovniach, zarobili sme tak málo, že  by sa nám niekto aj  čudoval, že prečo sme radšej nesedeli doma na podpore. Áno som si istá, že mnohí si to povedia. Občas sme šli domov s plnými taškami vymeniť oblečenie, potom zase naspäť, videla som plno Slovákov, často cestovali diaľkovými, preplnenými autobusmi ,vystupovali v Prahe, v Tábore, mnohí pokračovali do Karlových Varov, jednoducho v tej dobe, keď som bola za prácou v Čechách bolo nás neúrekom. Rómov som stretla  na cestách málinko, tých čo som spomínala, mám na nich pekné spomienky.

To čo, ma však prekvapilo, že podaktoré zo  žien občas vypadli z práce, vypýtali si dvakrát do mesiaca voľno, aby šli domov. Majsterky to brali, ako normálne,  „ no šli sa vraj nahlásiť na Úrad práce „  Nikomu nezávidím, ale dosť ma to zarazilo, hlavne preto, že veľa sociálnych dávok bolo vyplácaných aj keď pracovali v Čechách, dnes, keď sa Rómom vytýka každý cent. Nuž čo dodať, je to fajn pocit, keď nehľadáš motívy, prečo nájsť si prácu, akúkoľvek, tak, ako aj mnohí, ktorých som stretávala na cestách.  Čo vyčítať, že za malú mzdu alebo snáď niečo viac, sme boli ochotní, vzdať sa všetkého, stratiť pohodlnosť a teplotu nášho domova alebo stratíť možnosť sledovať tele novely?  Hlavne neuvažovať nad tým, či práca je vhodná  alebo myslieť úplne banálne, totiž hanbiť sa, že vykonávaš pomocné práce.


„ Venované tím, čo sa nehanbia vykonávať, akúkoľvek prácu, aj napriek vzdelaniu  a nevyvyšovať sa a nečakať, že niečo, snáď spadne z oblakov “  









Blanka di Carbini
« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme