Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Klamlivý lesk a hystéria nad nežiadúcou biedou


Žijem už zopár rokov v zahraničí a na Slovensko priznám sa, prídem zriedka. Ak sa mi to podarí, vždy rada navštívim Bratislavu, kde som žila takmer od mojej mladosti. Zostalo mi v pamäti veľa spomienok, či už dobrých alebo zlých, ale na tom vôbec nezáleží. Život je už taký. Pomaly to bude skoro desať rokov, čo som preč a tak som vždy nesmierne zvedavá na všetko, čo sa nové udeje v mojej rodnej kolíske. Od môjho domova ma delí približne 1000 km a čo je najdôležitejšie aj finančné náklady. V priebehu roka sa teším na to, ako prídem medzi svoju rodinu, priateľov, známych a konečne uvidím tie miesta, ktoré sa pre mňa stali priam exkluzívne. Jednoduchými slovami mi chýba všetko, čo pre mňa v minulosti niežeby nemalo hodnotu, ale s odstupom času z onej diaľky ti chýba úplne všetko a spomínaš na každú maličkosť. Plánujem si koho navštívim, kam všade pôjdem a čo je najdôležitejšie urobím si zásoby bylinkových čajov, detskej krupice, octanovej masti a modrej indulony, ktorej sa nevyrovná žiaden drahý, zahraničný, kozmetický prípravok. Proste mi chýbajú, možno pre vás, úplne banálne veci, ale je mi stále ťažké odlúčiť sa od mojich spomienok a návykov. Spomínam na výborné koláče od krstnej a úžasne vynikajúce vepřo, zelo, knedlo od mamy. Moja nová rodina sa nejde potrhať o takéto jedlá a kapustu síce poznajú, ale nie je po ich chuti. Občas si ju urobím, ale chýba mi atmosféra môjho domova, ako aj naše Vianoce. Môj manžel sa na mňa nevie vynadívať, ako mi náramne chutí jablková štrúdľa a je mi jasné, že nechápe. Občas potmehúdsky dodá “ len papkaj ňiňa ”, ale mňa nijak neodradí vychutnať si moje fantázie na ktoré sa teším, celý ten dlhý čas.


A keď konečne príde vytúžený deň “ D “ a môj manžel dá horko - ťažko dokopy peniažky na cestu, na benzín, na diaľničné poplatky, (ktoré sú mimochodom, ak by ste to nevedeli v Taliansku veľmi drahé) a samozrejme nesmie zabudnúť na revíziu auta. Slovensko bude pre mňa vždy mojim domovom a nikdy sa to nezmení, zostali tam moje spomienky na detstvo, moje najtajnejšie túžby, moje trápenia a radosti. Nikto nemôže tento fakt zmeniť ani ja sama, proste je to tak. Veľa krát sa mi dostane do uší poznámka “ to je fajn, že sa o nás zaujímaš “ alebo dokonca “ je to od teba pekné, že ťa zaujímajú problémy nášho malého Slovenska “. Vetu, ktorú neznášam „ oni len prišli na dovolenku „ vtedy sa cítim, ako keby ma vyfackali, všetko to čarovné kúzlo môjho domova pominie. A ja, čo si žijem na veľkej nohe v zahraničí prečo sa vlastne ondím, veď som veľká pani s hŕbou peňazí. Priznám sa ešte som si na to nezvykla, stretnem sa s rodinou, s priateľmi a zostávam v pomykove. Cítim, ako nás od seba delí priepasť nepoznania skutočnej reality a hlúpych predsudkov, už sa ani nesnažím tieto bludy vyvrátiť. Akákoľvek konverzácia je zbytočná, mám sa dobre a čo vlastne chcem. Často sa potom pristihnem, že chcem z mojej rodnej kolísky rýchlo utiecť aj keď mám k dispozícií na tzv. dovolenku len 3 – 4 dni a neviem sa zase dočkať odchodu. Tam kam sa znova túžim vrátiť je môj nový domov, kde nájdem ľudí, ktorí si ma trpezlivo vypočujú, bez zbytočných komentárov a prikrášľovania. Ale neskôr zase zabudnem na príchuť horkosti a každopádne sa vrátim snívať a predstavovať si, aké to zase bude, keď sa vrátim domov aspoň na pár dní.


V Taliansku platí systém, ktorý sa s tebou nemazlí a hlavne sa nepýtajú či ti niečo k tvojmu životu chýba. Tento štát nezaujíma, že nemáš na banálne, laboratórne vyšetrenie krvi a ešte k tomu ti urobia len niektoré hodnoty, aby sa ušetrilo. Surovo si od od teba vypýta podiel zo všetkých základných vyšetrení a úkonov. Nemáš inú možnosť, ako zaplatiť tvoj podiel do pokladne polikliniky alebo nemocnice, či na to máš alebo nie. Bežne sme v našej rodine platili za laboratórne vyšetrenie krvi od 50 do 150 € za osobu. Je to na šľak trafenie a každopádne to nie je nič príjemné. Vyšetrenia neplatí jedine moja svokra, ako aj všetci starší občania od hranice osemdesiat rokov. Čo sa týka práce je to na pováženie, bez práce sú samozrejme stredoškoláci a vysokoškoláci a to pribúdajú každoročne. Nejaká tá brigádička cez leto a inak žiadne iné pracovné príležitosti. Ťažké to máme aj my čo, sme v štyridsiatke a vyššie, ako inak. Ďalším negatívnym faktorom pre Taliansko je globalizácia, zámerne krachujú podniky, či už väčšie alebo menšie a priam utekajú do krajín, kde im ponúkajú daňové prázdniny. Potom poznáte tú hru, keď im vyprší obdobie, vrátia sa s novým imidžom a novým názvom. Aby som nezabudla v ponuke sú samozrejme menšie zárobky, za oveľa viac odpracovaných hodín. Tunajší sociálny systém neponúka ani zruba to, čo sociálny systém Slovenska, ľudia v tom už nejako vedia chodiť, síce plačú, že niet práce, ale nijako neobťažujú štát, aspoň donedávna. Bývalý spasiteľ národa pán Monti spolu s pani Merkel sa dohodli, že taliansky národ je rozmaznaný a že to jednoducho preháňa s jedením špagiet a tak predpísali celoštátnu diétu. Vianoce nám pekne osladili, vymysleli si na nás platenie dane (IMU), daň za vlastníctvo nehnuteľnosti. V prípade obyčajných smrteľníkov ide o vlastníctvo strechy nad hlavou, to znamená, že vlastníš prílišný luxus. Do štátnej pokladnice prišla pekná suma peňazí, vyšťavili poriadne dôchodcov a ľudí čo už dávno majú problém vyžiť zo mzdy a dôchodkov. Analisti síce predpovedali, že nákupy sa z minimalizujú a ekonomika sa prestane točiť, ale vládu to nezaujímalo. Novým pracovným projektom sa nikto nevenuje tak, ako vymýšľaním nových sadzieb na nové priam nemysliteľné dane. Ale nebolo tomu vždy tak, keď som sem prišla bolo všetko iné, poslednými rokmi som mohla vidieť, ako trhová ekonomika ide dolu vodou. Politické strany majú záujem len o korytá a ľuďom  zostávajú len otázniky, nič viac.

Na Slovensku v mojej rodnej vlasti som zaregistrovala rôzne zmeny, ktoré s nadšením moji rodáci primali. Stavali sa nové diaľnice, banky, nové nákupné centrá, parkoviská, prišli nové pracovné projekty, ako aj investori zo zahraničia. Avšak nie do všetkých oblastí, mnohé miesta zostali nepovšimnuté a zabudnuté. Tam kde je málo pracovných možností, tunajší obyvatelia bez rozdielu veku, pohlavia a menšín žijú z tzv. sociálnej pokladnice štátu. Niekde zmeny pocítili a inde nie. V konečnom dôsledku bolo zrejmé, že predstavitelia  nášho štátu neupovedomili svojich voličov, že budú musieť tie investované peniažky z Európskej Únie aj vrátiť a taktiež prispievať na iných priateľov krajín z tohto bloku. Túto skutočnosťsi moji rodáci neuvedomovali, jednoducho neverili, že investície treba aj vrátiť. Ešte stále si myslíte, že Európska Únia je dedo mráz, ale sami uznajte, kto vám dá niečo zadarmo, je zrejmé, že sa slepo dôverovalo klamstvám, čo vypustil z úst premiér Fico a ešte pred ním iní nadšenci tzv. zlatej bane. Ono ľahko sa verí bájkam, ale tie majú aspoň poučný charakter. Keď som počúvala jeho vyhlásenia z internetového rádia, radšej som ho vypla, nič viac než bludy a je mi strašne ľúto, že som sa nemýlila, radšej by som prijala možnosť povedať, tak priatelia, moji príbuzní, mýlila som sa, keď som neverila.

V Bratislave priam bije do očí rad nových reštaurácií, priam jedna vedľa druhej, hlavne v centre mesta a smerom k hradu. Niežeby Bratislava, ako hlavné mesto nemala čo ponúknuť, ale zase to nie je Praha alebo Viedeň. A tiež predpokladám, že majitelia týchto novovzniknutých reštaurácií vytriezveli. Centrum mesta je malebné, ale maličké a s návštevnosť turistov sa s inými metropolitami Európy nedá porovnávať. Čo ma najviac hnevá, že keď vždy prídem do hlavného mesta, náš historický skvost, Bratislavský hrad je zatvorený pre návštevníkov. Dá sa ísť na nádvorie hradu a okolia a tak neviem, musím dúfať, že smolu mám iba ja. Okrem iného nestačím sa diviť, ako rastú u nás ceny, takmer s neistotou sa pýtam, ako je to možné. Narástli ceny produktov, potravín, nájomného, inkasa, podnájmu, liekov no  proste všetkého. Zdvihli sa síce platy, ale zvýšili aj to ostatné. S neustále narastajúcou hospodárskou krízou a nezamestnanosťou to je zlé všade a Slovensko to tiež neminulo čoho príznakom je rastúca nespokojnosť občanov. Slovenskí občania neboli pripravení na zmeny, ktoré priniesla Európska Únia. Ľudia, ktorí vo väčšine žili od výplaty do výplaty, avšak rozmaznaní sociálnymi istotami a výdobytkami predošlého systému, neboli v žiadnom prípade pripravení na takéto radikálne zmeny. Ak chceme hodnotiť predošlý socialistický systém, ako nefunkčný a prehnilý, môžem len žasnúť, ako je len fantasticky funkčný tento systém, na ktorý doplácajú dôchodcovia v prvom rade a v ďalšom rade sociálne odkázaní občania, nezamestnaní a študenti.

Na jednej strane Európska Únia sa stará o národnostné menšiny a teoreticky má v pláne odstrániť chudobu, stíha prispievať na rôzne projekty od každého odvetvia je vlastne tým, čo očakávame, plnou truhlicou rôznorodých dotácií a všemohúcich možností a prianí. Na druhej strane povedzme si pravdu, táto „všemohúca truhlica“ má problémy so zrakom a sluchom, keď nevidí rastúcu nespokojnosť svojich európskych detičiek. Krajiny, ako Grécko, Maďarsko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Írsko, Cyprus a ďalšie sa potýkajú s extrémne narastajúcou nezamestnanosťou a sociálnymi nepokojmi. Veľká vrstva obyvateľov Európy, ktorí bežne nemali a nemajú úspory a žijú z výplaty do výplaty, spoliehajúc sa na zamestnanie, ako jedinú istotu vo svojom živote, doplatili na zákerné plány tzv. nových demokratických imperialistov. Pred očami nás všetkých sa objavili nechutne zbohatlí jedinci a konečne, aby sme nezabudli na banky, ktoré sú príčinou všetkého. Akoby jedinou našou starosťou bolo predísť krachu baniek, namiesto toho, aby naše dane boli skutočne investované na nové, pracovné projekty a sociálne istoty. Škoda, že peniaze vezmú vždy od nás, tých obyčajných občanov a nepýtajú sa či vôbec vládzeme neustále platiť a nikdy nevidíme obzor lepšej budúcnosti. Neustále zdražovanie a nové dane, ktoré nás priam tlačia do zeme, nemajú konca kraja a čím viac plníme štátne pokladnice, tým viac prichádzajú signály, že nič neostáva pre nás a nám zostávajú len oči pre plač.

Nemyslím si, že všetky iné krajiny, ktoré sú v Európskej Únií sú neschopné a jedine Slovensko je bezchybné a úspešné. Niečo zrejme chybuje v tomto systéme, nastúpili sme na vlak, ktorý nebol ešte vyskúšaný a tak teraz platíme tvrdú daň. Jediným východiskom každej krajiny z tejto situácie je zvoliť si správny štátny aparát, ktorý dokáže zabezpečiť svojej krajine politickú, sociálnu a ekonomickú integritu. Európa a okolitý svet už nežasne len nad berluskovinami, ktoré mali bohužiaľ dosah na politické, ekonomické a sociálne rozhodnutia pre talianskych občanov, ale žasne už aj nad ficovinami a tiež to nie je na zahodenie. Problém je, že nie do smiechu menšinám žijúcim na Slovensku a či pomôže len samotný fakt, že Európa a Medzinárodné humánne organizácie to vidia, neviem. Mám už svoju skúsenosť, keďže žijem v krajine, kde sa dlho ľudský um nepoužíval v dobro občanov.

Nestačím sa diviť, ako sa mení naša krajina. Na jednej strane sú dediny a malé mestečká, kde je málo pracovných možností a veľa ľudí žije zo dňa na deň. Na druhej strane je Bratislava, z ktorej mám pocit, že všetko je super perfektné, veľa reštaurácii, vzniknutých súkromných spoločností, podnikov, nákupných centier, hotelov, penziónov, proste nový svet. Všetko je pre mňa nové a len málo v hlavnom meste zostalo na svojom mieste a prečo nie, tak to má byť. Čo ma však zaráža, že Slovák má tendenciu vyhľadávať zahraničné produkty namiesto toho, aby si vážil tie svoje. Stále rozprávam, aké sú naše výrobky, kozmetické prípravky a lieky dobré a snažím sa čo najviac nakúpiť odniesť zo sebou, ale sa mi stáva, že už ich jednoducho niet. Vyskúšala som množstvo drahých zahraničných prípravkov, ale žiadne sa nevyrovnali tým našim. Kde - kto míňa peniaze na zahraničné prípravky a kde – kto nemá ani na tie základné potraviny, ako mlieko a chlieb.

Niekde sa stala chyba, predpokladám, že prílišná túžba nastúpiť na rozbehnutý rýchlik, vyrovnať sa za každú cenu niekomu a niečomu, túto krajinu priviedla tam, kde sa nachádza. Mám pocit akoby jedinou prekážkou k napredovaniu Slovenska bola chudoba jeho obyvateľov a jediným prostriedkom, ako to vyriešiť je vyvolať strach v týchto ľuďoch a donútiť ich mlčať alebo dokonca ich vystaviť na pranier pre ich neschopnosť ísť s dobou.






Blanka di Carbini


« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme