Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Ako z inej galaxie, alebo ako sa ľahko zabúda na minulosť


Moja mylná predstava o Taliansku vždy súvisela len s hlavným mestom a nádhernými plážami, avšak realita je úplne iná a predišla moje očakávania. Prisťahovala som sa do regiónu Marche, do prekrásneho kraja s bohatou minulosťou a históriou, a nielen to. Obľúbila som si tento kraj a nevymenila by som ho za nič na svete. Môžete si vychutnávať pohľad vo výhľade na nedozierné kopce, na ktorých stoja osamotené chalupy, ktoré sú obklopené hektármi obrábanej pôdy smerujúc do doliny. Alebo sa môžete nadchýnať vo výhľade na more s piesočnými plážami, prípadne obdivovať krásu Apenínského pohoria. A tak aj napriek tomu, že dnešný život je tak strašne ubehaný a stresujúci, mám možnosť žiť medzi kopcami a desiatkami hektárov obrábanej pôdy a lesom. Len o pár kilometrov ďalej sa nachádza morské pobrežie, železnica a mestský „rušný život“.


Najväčším „prekvapením“ bola moja svokra, teší sa veľmi peknému veku osemdesiatdeväť rokov a celkom dobrému zdraviu, nakoľko ešte kde - čo dopestuje a čo je dôležité, že sa ešte stále zaobíde bez opatery. Zo začiatku bola pre mňa tvrdým orieškom, skoro jediná z tunajších žien nemienila zmeniť a nezmenila svoj zaužívaný spôsob života a ešte dnes ju nájdete nepoužívať práčku a moderné domáce spotrebiče a všetko robí, ako voľakedy za svojich vtedajších čias. Poviem vám, že do smiechu mi nebolo, perie vonku so svojimi obľúbenými nástrojmi v studenej vode, (ktoré dobre poznajú naše staré mamy) a za akéhokoľvek obdobia, či v zime alebo v lete tvrdohlavo tvrdiac, že voda je teplá, takmer horúca. Každopádne som musela zaujať nejaké to stanovisko a či som chcela, alebo nechcela musela som ísť do boja, lebo sa ma snažila naučiť svoje metódy na vykonávanie domácich prác a hlavne šetrenia elektrickej energie. Koľkokrát ju nájdeme po tme, keď sa vrátime neskoro večer a ako je veľmi šťastná, že niečo ušetrila a zaraz mi to aj vytkne. Málokto by so mnou dokázal vychádzať, pretože v podstate preháňam v tom, ako šetrím energiou a každú smietku chleba pokladám za Boží dar a jedlo nevyhadzujem do koša, ale sa musí spotrebovať a predsa to pre mňa bolo ťažké akceptovať túto ženu z inej doby, pripadala mi, ako z inej galaxie. Dnes som pre ňu platný člen v našej domácnosti, aj nakoľko sa rozumiem elektrotechnike, pokladá ma za študovanú a inteligentnú a obracia sa na mňa s dôverou a nielen to... Prenechala mi upratovanie a varenie a ona sa venuje pestovaniu zeleniny a kvetov, čo jej zaberá takmer celý deň a tak nažívame v spokojnosti, ako v rozprávke, až kým nepomrieme...

Starší ľudia v tomto kraji sa dožívajú veľmi vysokého veku, dokonca to dotiahnu až do stovky, majú dobrý apetít a mnohí ešte vykonávajú nejaké tie prácičky, ktoré ich držia pri živote tak, ako moju svokru. To, že sa dožívajú vysokého veku nie je náhoda, je to hlavne kvôli zdravému vzduchu, namáhavej práci na poliach a každopádne inému jedálničku, ktorý som si obľúbila, čiže zhrnúc, papká sa tu dobre a je to na mne aj vidieť. Často som počúvala, ako moja svokra rozpráva, čo prežila v mladosti než sa vydala a ako bolo ťažko žiť pred vojnou a po vojne.

Moja svokra sa narodila v roku 1924, v tom čase a ešte stáročia predtým existoval tzv. systém mezzadrille, čo znamená polovičný poľnohospodársky podnájomník. Prvá zmienka o tomto systéme a spôsobe života sa spomína už v roku 1404, v období od roku 1865 - 1942 sa už hovorí aj o stanovách medzi statkárskymi pánmi a roľníkmi - nádenníkmi. Fašizmus sa snažil pomôcť týmto ľuďom a mnohé zákony sa upravili, v čo  skutočne verím, lebo kým Mussolini nevstúpil do vojny s Hitlerom, vykonal veľa dobrého v prospech svojho národa. Oficiálne sa skončila éra poľnohospodárskych podnájomníkov po vojne, začala sa postupne vytrácať a mnohé roľnícko - nádennícke rodiny si odkúpili postupným splácaním pozemky a príbytky. Ešte dnes sú prípady starších ľudí, kde ich majetní vlastníci nechávajú dožiť bez toho, žeby boli nútení niečo odpracovať, avšak po ich smrti ich potomkovia už nemajú možnosť užívať podnájom.

Mnohočlenná rodina mojej svokry pozostávala z niekoľkých súrodencov (čo sa praktizovalo u všetkých poľnohospodárskych podnájomníkov - nádenníkov), ktorí si postupne zakladali svoje rodiny a dosiahli pekný počet dvadsaťšesť osôb. Boli podnájomníkmi nielen pôdy, ale aj poľnohospodárskych zvierat, kde sa odovzdávala polovica so všetkého a k tomu celá rodina užívala dom, pôdu a zvieratá, ktoré boli vlastníctvom bohatého statkára. Na spôsob spolunažívania, polovica statkárovi a polovica zostala rodine nádenníkov podľa spísanej dohody a zákona. Mali k prenájmu obydlie, ktoré muselo stačiť pre celý kmeň rodiny, mali šesť izieb a kuchyňu, všetko na poschodí. Na prízemí boli umiestnené zvieratá a to dvadsať kravičiek, jedna kobyla, sedem oviec a tri prasce. Obrábali spoločne tridsať hektárov pôdy, kde prevažne pestovali obilie, kukuricu a zeleninu pre ich potrebu. 

Jej život bol na zaplakanie, tvrdí moja svokra, obrábali pôdu bosí, lebo na topánky nebolo, a keď boli, nosili ich na slávnosti a v nedeľu na sv. omšu a to tak, že sa v jedných topánkach vystriedali viaceré sestry a sesternice. Dokonca aj v nedeľu ráno si privstali, lebo mali pred sebou veľký kus cesty do kostola peši a topánky držali v rukách, lebo po ceste by sa opotrebovali a ušpinili prachom. Pamätám si, ako moja svokra túžila ochutnať klobásku, ktorá bola odložená len pre mužov, ktorí prišli pomáhať zbierať úrodu, nevydržala a jednu si dovolila ochutnať. Problém bol v tom, že všetko mali spočítané a na chýbajúcu klobásku sa prišlo.


Skoro ráno sa vstávalo a vykonávali sa všetky potrebné práce, a čo sa nestihlo, odložilo sa na druhý deň, lebo sa šetrilo elektrinou. V zime sa šilo a plietlo, opravovali sa opotrebované oblečenie, všetci okolo piecky v kuchyni, a keď sa zotmelo tak nič... Šetrilo sa všetkým, záležalo aj podľa toho, ako rozhodli v rodine najstarší a tak sa nikdy dievčatá nedostali ani k tancovačke, lebo boli pod prísnym dohľadom. Napriek tomu žiadna nezostala na ocot a všetky sa vydali a sa tešia krásnemu veku, všetky majú už po deväťdesiatke. Čo nepochopím je, že aj jej sestry sa prispôsobili novému životu postupne, ako prichádzal do kraja ekonomický rozvoj a industrializácia, len ona zostala pri tom starom živote, tvrdohlavo odmietajúc akýkoľvek pokrok a rozhľad. Dokonca ani môj svokor s ňou nepohol... Nové veci sa odkladali na povalu, mala som možnosť vidieť na vlastné oči, ako skončil nový bicykel, ktorý odložila na povalu, lebo nové veci treba šetriť, bicykel skončil zabudnutý a samozrejme hodný do šrotu, ako aj strúhadlo na syr a iné, podľa nej príliš moderné spotrebiče. Nehovoriac o tom, že sa neurobili skoro žiadne vylepšenia na dome a okolo domu.

 Občas ešte dnes zakľaje na nové moderné prístroje, avšak nikdy som ju nevidela mať depresie, že by snáď plakala nad nešťastným životom, čo u nej obdivujem. Funguje ako švajčiarske hodinky, vo svojom živote sa stretla viac s drinou ako s chorobami, a tak mám niekedy pocit, či si vôbec uvedomuje, že raz sa bude musieť zastaviť. Nedokáže pochopiť, že je niekto v posteli pre chorobu, alebo nevládze lebo je vyčerpaný z práce a nezostáva čas na iné. Nikdy nepracovala, a nezamestnala sa v žiadnom podniku, takže nedokáže pochopiť o čom je dnešný život. Pre ňu existuje len kalendár, kde si naplánuje kedy sa sadia zemiaky, hrach, fazuľa, rajčiny, neexistuje dovolenka a neexistuje radosť, ale ani bolesť, všetko toto je prepych, ktorý si nemôže dovoliť.

Po vojne sa všetko postupne zmenilo a región Marche, ktorý bol prevážne len poľnohospodárskym, sa veľmi rýchlo dokázal vyrovnať ostatným krajom a to v dosť krátkom čase. Mala som možnosť spoznať svokriných rovesníkov a mnohé poľnohospodárske rodiny, ktoré neupustili od bývalej obživy. Od mojej mladosti som vždy bývala na betónových sídliskách, kde nemáš možnosť pestovať ani tie kvety, snáď na balkóne, ale veď to poznáte, každý má vyhradený malý, úzky priestor na žitie.

Začala som si vážiť týchto ľudí, ich tvrdý život, ich históriu a tradície a nebudem preháňať v tom, že som si týchto ľudí zamilovala. Keď sa dívam s neistotou do budúcna, čo robím dosť často, rozmýšľam, ako ďalej. Mám strach zo "strašiaka" hospodárskej krízy, ktorá najmä Taliansko priam pohltila a núti mnohých ľudí obávať sa o budúcnosť svojich rodín. Bola som živým svedkom, ako si tunajší ľudia vážia svoje tradície, históriu, zvyky a kultúru. Taliani nečakajú na príchod turistov zo zahraničia, ale sami navštevujú a tým zveľaďujú ich historické, nádherné skvosty a pútnické miesta. Postavili sa mnohé hotely a reštaurácie aj v oblastiach, kde sa pestujú len plodiny a nie sú skoro žiadne fabriky. Páči sa mi, že aj obyčajný robotník, ktorý pracuje vo fabrike, alebo roľník, ktorý má pod nechtami zem, sa v nedeľu umyje z potu, oblečie sa do najkrajších vecí, ktoré má v skrini, nehovoriac o ženách, priam skvost na nich hľadieť a hor sa s rodinou na výlet, aj keď sa ťažko nájde miesto na parkovisku. Zlaté dobré časy, dnes je to totiž úplne inak. Tunajší turizmus upadol o pekných 50 percent, prestala sa točiť ekonomika, kde každý prispieval do tohto kolobehu a bol na to hrdý.


A tak sa často pristihnem pri tom, kedy si v duchu hovorím, že vlastne moja svokra má pravdu. Načo nám je všetká tá elektrotechnika, moderné počítače, investuje sa do nových automatických vysoko výkonných strojov, ktoré nahrádzajú samotného človeka. Pamätám si na časy, keď sme si kúpili veci a tie mali vysokú životnosť, ako aj látky a oblečenie. Dnes sa všetko rýchlo opotrebuje, oblečenie sa "žmolkuje" a po krátkom čase sa znehodnotí, pracujeme do vyčerpania a stále nič nemáme, lebo veci treba zahodiť a už sa nesnažíme ani ich opraviť. Jeden čas sme chodili opravovať hodinky, budíky, magnetofóny, eklektické spotrebiče. Dnes sa oplatí kúpiť nové, zahodiť staré, taký je trend. Zahodili sme životné múdrosti a zvyky našich starkých a dostali sme sa do priepasti, o ktorej ani mnohí nevieme, alebo nechceme vedieť. Zišlo by sa mnohým prehodnotiť zmysel pre život a znovu objaviť našu historickú minulosť a tradície, ktoré sme sme s hrdosťou opustili s cieľom „ za lepšiu budúcnosť“.

Začínam veriť tomu, že sa začnem podobať mojej svokre, a že v podstate sa budem musieť prispôsobiť takému šetrnému životu, že ju priam v šetrení predbehnem. Už dávno nie som mladica a platiť šeky je problém s narastajúcimi cenami energie a plynu. A čo keď budem stará, nevládna, s malým dôchodkom a nebudem si to môcť dovoliť?! Horko ťažko totiž naplním košík v potravinách... Často nájdem svokru, ako sa o nás bojí, čo bude s nami! Napriek tomu, že má len tri triedy povedzme základnej školy, veľmi dobre chápe, že to čo dnes život ponúka, nie je nič extra a určite by nevymenila za žiadnu cenu dobu, v ktorej žila, aj napriek tomu, že odžila „tvrdý život“.

Viem, že má pravdu, ale nepoviem jej to nahlas, lebo sa hanbím, že až tam sme to dotiahli s tým pokrokom...







Blanka di Carbini
« PREV
NEXT »

3 komentáre

  1. -úžasný článok :) ďakujem Blanka, a samozrejme tiež p. Kmeťovi, že "toto" tu vzniklo.
    -prajem veľa šťastia a úspechov

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem Vám, aj za všetkých blogerov.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ten región je skutočne nádherný. Vrátil som sa odtiaľ iba v stredu a už by som tam šiel zase :) A ten zvyšok článku je tiež na zamyslenie. Náš veľmi obmedzený čas na tejto krásnej zemi, trávime zháňaním hlúpostí, bez ktorých by sme vraj "určite nemohli žiť". Stali sme sa otrokmi vecí.

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme