Neprehliadnite

Mama je len jedna

Dnes je Deň matiek, a asi každý si spomenie na tú svoju mamu... Aj ja si spomínam na svoju mamu, mal som v živote to šťastie, alebo skôr nešťastie, že som mal dve matky. Prvá čo ma porodila a nechala v "rukách" detského domova a druhá, ktorá ma vychovala a milovala ako svojho syna, aj keď ma v pôrodných bolestiach neporodila...

Áno, už vás počujem, nie je matka čo porodí, ale tá čo vychová... Ja samozrejme môžem iba súhlasiť. Mal som normálne detstvo, ktoré sa neodlišovalo od iných, a o tom ani nechcem písať, skôr sa chcem zamyslieť nad hodnotou slova "matka"...

Keď som bol adoptovaný z detského domova, mal som 3 roky... Dostal som sa do rodiny, kde ma otec aj matka milovali, a čo mi videli na očiach to všetko mi dali, nemal som preto ani pocit, že nie som ich dieťa, a tým že som bol adoptovaný ako malé dieťa som si nepamätal, že som vôbec vyrastal v detskom domove a tak táto skutočnosť bola pre mňa utajená až do mojej dospelosti...

To, že som z detského domova som sa dozvedel až keď som mal 33 rokov a bola to úplná náhoda. Preriekla sa o tom u nás doma jedna rodinná známa, a tak som sa vydal na cestu pátrania, až som sa dopátral, že to "prerieknutie" je vlastne pravda...

Samozrejme, že keď som sa dozvedel, že som bol adoptovaný, chcel som spoznať svoju biologickú rodinu. Tie otázky poznáte... Mám sestry? Mám bratov? Ale predovšetkým prečo, prečo sa ma moja biologická matka vzdala??! Spočiatku pátranie po mojej biologickej  rodine a predovšetkým po mojej mame nebolo jednoduché, ale zhodou náhod mi pomohla, že som sa nielen dopátral, ale aj našiel svoju biologickú matku.

Moja mama, ak sa vôbec hodí použiť v tomto prípade slovo mama, žila v dome sociálnych služieb, pretože prekonala mozgovú príhodu a nemal sa kto o ňu postarať, tak vo svojich len 51 rokoch žila v dome dôchodcov... Nebudem tajiť, že ma napadla myšlienka "skončila si tak ako tvoje deti"... Zámerne píšem tvoje deti, pretože som sa dozvedel, že okrem mňa na svet priviedla ešte štyri dievčatá. Dve skončili v detskom domove, tak ako ja, a dve vychovala babka, mama mojej biologickej mamy.

Stretnutie bolo zvláštne, hanbila sa mi pozrieť do očí, celý čas pozerala do zeme, až potom sa osmelila a začali sme sa rozprávať. Nechcem a nie je na to ani priestor, aby som vám tu  teraz vypisoval každé jedno slovo čo sme si povedali... Popri tom čo som spoznával svoju matku, spoznal som aj sestru, jej rodinu, ale aj ďalšiu časť svojej biologickej rodiny.


Viem, že moja mama ma mala v necelých 16-tich rokoch, bola mladučká a nepochádzala z harmonickej rodiny, stačí len spomenúť, že môj dedo, jej otec, mal pomer zo svojou švagrinou, sestrou svojej ženy, a že obe rovnako rodili a na svet priviedli po 9 detí. Myslím, že to by vám malo stačiť o akú rodinu sa jednalo a v tejto rodine žila aj moja biologická mama. Bola dievčaťom, ktoré spoznalo lásku a vo svojich 16-tich rokoch ma priviedla na svet, jej otec jej nedovolil ma priviesť domov a tak bol môj osud spečatený...


Žila ako vedela, žila svoj život, za ktorý ju ja nemám právo súdiť, mala za sebou väzenie, lesbický vzťah, zrejme preto, že sa takýmto spôsobom nechala vydržiavať a vo svojom živote stretla niekoľko mužov a zrejme každý jej nechal na pamiatku dieťa, ktoré skončilo v detskom domove. Strašný život ženy, ktorá pochádzala zo "strašného" života...


To, že som sa napokon dostal do úplne inej rodiny, mi zachránilo moju dušu. Mal som detstvo ako iné deti a prežil som život ako iní ľudia, možno keby som ostal vo svojej biologickej rodine tak dnes som možno vo väzení...


Ako som spoznával svoju biologickú matku, spoznával som v podstate nešťastnú ženu. Skončila tak, ako jej deti, skončila v domove dôchodcov, jej choroba gradovala, až napokon vo svojich 56-tich rokoch zomrela sama bez svojich deti, bez svoje rodiny a bez lásky...


Keď zomrela, v ten deň som doma zapálil sviečku a nahlas povedal "odpúšťam Ti mama moja, odpúšťam Ti, že si sa nestarala o svoje deti, nech ti dá Boh ľahké odpočinutie"... Nebol som jej na pohrebe, aj keď ma moja sestra volala. Ja som svoju mamu, tú ktorá ma vychovala, pochoval a k tejto čo ma porodila som cítil iba ľútosť, nič viac...


Častokrát sa pristihnem pri myšlienke, keby moja mama pochádzala z inej rodiny, alebo sama v sebe by bola zodpovedná a nechala si ma, aký by som mal život? Možno by som mal pekný život, plný lásky a viete prečo si to myslím, lebo napriek tomu, že som bol odložený do detského domova, cítil som, že ma ľúbila...


A tak som mal vo svojom živote dve matky... Jednu, ktorá ma priviedla na svet a ja jej za to ďakujem, pretože ako mladé dievča mohla ísť na potrat, ale ona nešla. Dlho tajila svoje tehotenstvo, mala strach a hoci sa bála, priviedla ma 18.9.1973 na svet. Nebola na potrate ani potom. Všetkých svojích päť detí priviedla na svet, aj keď ich nevychovala...  A druhú mamu, ktorú som miloval a milujem aj keď už tu nie je, ktorá ma vychovala, ktorá mi dala lásku a nehu, pohladenie a náruč plnú lásky...


Každá mama si zaslúži úctu, každá, ktorá svoje dieťa nepohodí do kontajnera, nezabije, každá, ktorá v pôrodných bolestiach porodí a hoci nevychová, dá šancu na život... Svoju úctu si zaslúžia matky, ktoré nikdy nepocítili pôrodné bolesti a napriek tomu do svojho náručia zobrali cudzie dieťa, dali mu lásku a šancu na lepší život, ako by to malo byť u biologických rodičov, lebo verte to chce veľkú odvahu, lásku, prijať cudzie dieťa a vychovať ho na svoj obraz...


Viete, najviac ma bolí, keď počujem reči, že rómske matky neľúbia svoje deti. To je hlúposť! Každá matka, hoci v tých najchudobnejších pomeroch svoje dieťa miluje, a aj keď my si myslíme, že dieťa napríklad v gete trpí, nie je tomu tak celkom pravda, to len my posudzujeme z nášho materiálneho pohľadu, že keď dieťa  nemá svoju izbu, počítač a každé ráno ho nevozia do školy, trpí... Nie, takémuto dieťaťu stačí ku šťastiu napríklad mastný chleba a objatie matky, ktorá síce žije chudobne a keby mohla dala by svojmu dieťaťu omnoho viac, ale nemá a tak mu dá to čo môže... materinské objatie... Keď počúvam tie reči o tom, že rómske matky sú také, či onaké, položím si otázku, a vy by ste boli akí, keby ste vychádzali s pomerov,  ktoré človeku zoberú nádej na lepší život??! Možno to dieťa je síce chudobné a behá po osade nahé, ale je šťastnejšie ako dieťa, ktoré má všetko a nemá nič...  Bol som svedkom prípadu  kedy dieťa, malo všetko  počítač, izbu, ale napríklad prespávalo častokrát u svojej babky, pretože mamička má partnera, ktorého tak ľúbi, že dovolí svoje dieťa otĺkať za každú maličkosť. Zlá známka - bitka, neurobil si si úlohu - bitka, urobil si niečo, čo je typické pre dieťa -  bitka... A mama nič preto neurobí, lebo miluje svojho partnera natoľko, že ešte sama svoje dieťa posiela k svoje matke, keď je zle... A takáto matka poukazuje na rómske matky, že sú zle...  Nie, rómske matky ľúbia svoje deti, hoci im nemôžu dať to čo by chceli, ale to dieťa je aj tak častokrát šťastnejšie, aj keď behá po osade nahé, ako dieťa ktoré je materiálne zabezpečené a má "všetko"...


Myslím si, že deň matiek je krásny sviatok, ale ten sviatok by sme mali mať v srdci každý deň, pokiaľ máme komu povedať "mama ľúbim ťa", lebo potom vám ostane len sviečka v ruke a spomienky, keď mamy už viac nebude...






Jozef Kmeťo    


1 komentár:

  1. Dobrý deň
    Veľmi vám ďakujem za váš záujem o moje reklamy!
    Som finančný konzultant skupina súkromných investorov.
    Moje finančné partnerov by chcel investovať v oblastiach pod všeobecného nehnuteľností, hotelov, priemyslu, financovanie projektov, ktoré sú menej pravdepodobné, že cez vaše vzťahy a vaše tajné.
    Sme otvorení dialógu a nadchádzajúce návrhy z vašej strany.
    munhoz.vagner64@gmail.com
    Aj pre vás.

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme