Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Keiko žije ďalej....

Rozhodol som sa napísať o veľkom priateľstve chlapca a kosatky, my rómovia nežijeme na izolovanom ostrove, okolo nás sa dejú a odohrávajú príbehy ktoré si zaslúžia aj našu pozornosť....  
Celý svet dodnes dojíma príbeh o priateľstve chlapca a dravé kosatky. Snáď každému sa tají dych, keď sa Willy odvážnym skokom vrhne cez skalný útes do voľného mora na slobodu...

Vďaka filmu sa ľudia začali zaujímať o osud všetkých kosatiek držaných v zajatí. Ale skutočný príbeh "Willyho" je možno ešte dojemnější. Je to príbeh kosatky, ktorá nakoniec život na slobode odmietla a dala prednosť spoločenstvu ľudí.
Nevie sa presný dátum narodenia kosatky Keiko. Odhaduje sa že sa Keiko narodil v roku 1976/77 v blízkosti Islandu.
V roku 1979 ho ako dvojročnej veľrybie batoľa chytili rybári a odvtedy žil medzi ľuďmi. ..."Detstvo" strávil v morskom akváriu na Islande, o tri roky neskôr bol predaný do Ontária. V tunajšom oceanáriu ho ľudia vycvičili a začali predvádzať návštevníkom. Ale ani tu Nezostal dlho - po ďalších troch rokoch bol v roku 1985 predaný do zábavného parku Reino Aventura v Mexico City. 

Reino Adventure Mexiko
Za 35.000 amerických dolárov, bol Keiko predaný do zábavného parku, Reino Adventure v Mexiko City. Spoločnosť mu robili delfíni, ktorý spolu s ním vystupovali pred náštevníkmi parku.  Keiko tu žil neuveritelných 11 rokov, miloval deti, a deti milovali jeho.  Keiko sa za ten čas stal hviezdou parku, a miláčkom publika.
Zachráňte Willyho
V roku 1991 sa majitel parku Reino Adventure v Mexiko City, pokúsil Keika predať  do Sea World ( morského sveta) -do Ameriky. K predaju nedošlo, pretože Keiko bol vážne v tom čase chorý, a hrozilo že by mohli ochorieť aj iné kosatky.
Filmový producenti spoločnosťi Warner Bros, v roku 1991/92  naštívili park Reino Adventure v Mexiko City, a v roku 1993 je  Keiko obsadený  do celovečerného filmu Zachráňte Willyho. ktorý je dodnes jeden nejpopulárnějších  filmov  o kosatkách.
Tisíce ľudí pred filmovým plátnom v kinách plakalo nad dojímavým príbehom. ľudia sa  začali zaujímať o Willyho. Média prinášaju  pribeh Willyho, ktorý sa v skutočnosti volá Keiko.  Začali horučkovito všetci kričať po jeho záchrane, ale aj záchrane a zákazu odchytu iných veľrýb...  Mnohí ochranári sa smejú, to musel prísť film aby sa v ľudoch ozvalo svedomie?
Na obrovský tlak verejnosti majitel parku Reino Adventure v Mexiko City, venuje Keika nadácie Free Willy /Keiko Foundation (dnes Ocean Futures Society), a pod taktovkou nadácie je Keiko prevezený do Oregonu (Oregon Coast Aqvárium). Tam žije 2 roky. Za ten čas niekoľko tisíc  ludí sa prišlo pozrieť na slávnu " veľrybu", a finačne prispeli  na jeho oslobodenie zo zajatia.
Domov, Sladký domov
Konečne po vyše 22 rokoch je Keiko prevezený do Klettsvik Bay,Vestmannaeyjar, Island. Na Keiko už tu čakal dočasný domov v špeciálnej ohrade umiestnenéj vo voľnom mori. Jej pletivo ho chránilo pred nepriateľmi, ale umožňovalo mu kontakt s okolím.
Za plotom vídal tuleňmi, do ohrady mohli cez pletivo vstúpiť ryby, dostávali sa tam vtáky a ďalšie morské živočíchy, ktorými sa kosatky normálne živia. Takmer štyri roky sa Keiko zoznamoval so životom kosatiek vo voľnom mori, učil sa loviť ryby, starať sa sám o seba. Rok od roka sa stával odvážnejším, samostatnejším, ale aj zvedavejším a priebojnejším.
Celý projekt na záchranu Keika a jeho návrat do divočiny stál 20 miliónov dolárov. Už po dvoch rokoch výcviku ho jeho cvičitelia začínali brať (pod dohľadom) na výlety do voľného mora. Tu sa mal učiť loviť ryby, svoju prirodzenú korisť. O tom, aké ťažké to bolo, svedčí skutočnosť, že ulovené ryby spočiatku vôbec nežral, ale oddane ich  prinášal svojim cvičitelom. Prvý krát sa odvážil svoje úlovky zožrať až v auguste roku 1997. Po štyroch rokoch učenia bol Keiko v roku 2002  pustený zo svojej ohrady do voľného mora. Ale hoci sa po celú tú dobu učil loviť ryby, zostal závislý na tímu pracovníkov, ktorí ho strážili na jeho cestách oceánom. Odmietal sa živiť sám a vyžadoval si svoju každodennú dávku potravy - 40 - 50 kg rýb.
Nikto dnes  presne nevie prečo, ale v roku 2002 opustil Keiko vody Islandu. Snáď sledoval kŕdeľ divokých kosatiek, od ktorých sa však čoskoro odpojil a sám zamieril k nórskym brehom. K jedinej krajine v Európe, ktorá doteraz neuznáva medzinárodný zákaz lovu veľrýb a zabíja je pre komerčné účely. Niet divu, že sa cvičitelia a všetci, kto sa o Keiko starali, začali báť, aby tu nezahynul. Ale filmovej hviezde smrť z rúk veľrybárov nehrozila, práve naopak, stal sa atrakciou, ktorá k zálivu pri mestečku Hals, kam doplával, priťahovala turistov z celého sveta. Tí sa s ním hrali, hladili ho, plávali s ním, fotografovali sa s ním. Keiko nakoniec začal byť z toho všetkého ruchu apatický, len ležal, neplaval, nelovili, nežral. Pracovníci z nadácie v spolupráci so starostom mesta preto zakázali približovať sa k veľrybe na vzdialenosť kratšiu ako 50 m. Ale aby sa Keiko spamätal, nezostalo než ho zase začať kŕmiť. Z Islandu tiež prileteli jeho tréneri, začali s ním znovu cvičiť, znovu ho brali na výlety po mori ... Zdalo sa, že ich štvorročná práca bola zbytočná a že môžu začať znova. Mnohí pochybovali, či je Keiko po toľkých rokoch života v zajatí vôbec schopný samostatného života, či sa niekedy odpúta od ľudí, nájde si partnerku a bude žiť na slobode s divokými veľrybami.
Posledné útočisko
Pretože fjord pri mestečku Hals v zime zamŕza, Keiko sa musel na zimu presťahovať - ako najvhodnejšie riešenie sa ukázal neďaleký záliv Taknes. Tu Keiko prežil posledné mesiace svojho života. Záliv má spojenie s otvoreným morom, ktorým občas sa plavia veľryby. Keiko ho mohol opúšťať a zase sa vracať, ako sa mu páčilo. Ľudia sa o neho dalej starali, kŕmili ho, dohliadali na jeho zdravie. A dúfali, že jedného dňa sa odplaví s divokými veľrybami navždy. Bohužiaľ, Keiko sa toho dňa nedožil. Niekoľko dní pred Vianocami  12 decembra zomrel na akútny zápal pľúc. Bolo mu 27 rokov. O dva dni neskôr  v noci z nedele na pondelok Keika tajne pochovali na brehu zálivu. Tajne preto, aby aspoň po smrti našiel pokoj a nerušila ho verejnosť a médiá. Jeho hrob bude pred očami zvedavcov v zime zakrývať sneh, v lete zarastie zelenou trávou.
Čo možno neviete o kosatkách
Kosatka dravá (Orcinus orca) je najväčším druhom delfína. Dospelí samci môžu vážiť až deväť ton a merať okolo deviatich metrov, samice sú menšie. Tento delfín je naozajstný kozmopolita - žije vo všetkých oceánoch a moriach sveta. Ich základnou sociálnou skupinou je rodina, ktorú tvoria samice s mláďatami (do veku desiatich rokov), ale občas aj jej dospelé dcéry s potomkami. Dospelé samce sa túlajú a vyhľadávajú cudzie samica na párenie, ale ako sa zdá, k svojej matke sa čas od času vracajú a sprevádzajú ju v priebehu celého jej života. Koľko divokých kosatiek dnes žije na celom svete, nie je presne známe, vedci odhadujú, že ich môže byť okolo sto tisíc. V zajatí je držané asi 45 až 50 jedincov. 


Staň sa naším fanúšikom na facebooku : https://www.facebook.com/redakcia1

Jozef Kmeťo 
Zdroj: Keiko (orca) - Wikipedia, the free encyclopedia
Keiko.com: The History of Keiko, the World's Most Famous Whale   

Komentáre

  1. No,šéfe, tu budeme asi sami. Nevadí. I keď podľa enviro-environmentálnych záležitostí sme zodpovední i za to, že kradneme potravu aj vtákom nebeským - takže dalo by sa vyvadiť aj pri kosatke, alebo otočiť v zmysle " je to citlivá rybička - ale aj piraňa je ryba".
    Mne spôsobil článok to, že moja fráza,ktorú hovorím, keď neviem kam z konopí: čo lepšie by sa mi už mohlo stať, ako žiť na zelenej lúke s mojou láskou a hrať sa s kôpkou detí ... Tá fráza sa mi spojila s obratom kosatka, more ďaleko, osada blízko. Len si vybrať z mapy a ísť a samozrejme neprežiť ani 24 hodín. Nikam nemierim, na nič sa nesťažujem, len také čudné obavy mám. Že či deckám farbičky, alebo rovno hracie konzoly, či naprojektovať praktický domček alebo pyramídy , či ich naučiť žiť tak ako my žijeme - šťastní, že môžme poplatiť všetky šeky, žiť tak, že už to vlastne nevieme.
    E.La.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…