Neprehliadnite

Príbeh z autobusovej zastávky.



Obyčajný deň, zamračený, trochu upršaný a predsa niečím výnimočný, ak sa samozrejme viete tešiť aj z maličkostí, ktoré vám život ponúkne. A práve preto mi tento deň utkvel v pamäti. Mala som vybavovačky na opačnom konci mesta a tak som sa vybrala na autobusovú zastávku MHD. Z tejto zastávky nechodievam často, no väčšinu ľudí poznám aj tak z videnia, alebo oni mňa, žijem v malom meste a v časti mesta, ktoré pripomína pokojnú dedinku. Na zastávke stála staršia pani, pozdravila som ju a viac si ju nevšímala, no ona mala náladu sa rozprávať, tak sa mi neustále prihovárala, najskôr o počasí, o tom, kedy má presne odchod autobus...odpovedala som ochotne, ale nezaujato, nechcelo sa mi debatovať, no pani ma nenápadne vtiahla do rozhovoru a ani som sa nenazdala, odpovedala som jej na osobné otázky typu, kde bývam, s kým bývam, čo robím, pani poznala niektorých mojich susedov a tak sme si obe zaspomínali na nebohú susedku, veľmi milú a príjemnú pani, ktorej manžel , ujo Krumpár, ani netuší, že bol pre mňa veľkým, žurnalistickým vzorom, dlhé roky bol totiž šéfredaktorom miestnych novín ,, Dnešok,,. 


Okrem iného sa ma pani na zastávke spýtala, či nepoznám jedného Róma – meno známe, ale nepoznala som ho. Nevedela si ho vynachváliť. Býva síce v miestnom rómskom gete, ale pracuje a po práci si ešte chodí privyrábať tým, že pomáha ľuďom v záhradkách v blízkej vilovej štvrti, práve neďaleko miesta, kde sme stáli na zastávke. Rozprávala o ňom, aký je svedomitý, čestný, pracovitý a priznám sa, že mi to bolo celkom jedno, ale bolo príjemné, že obyvatelia nášho mesta nezmýšľajú o ľuďoch z miestneho geta všetci rovnako, lebo doteraz som počúvala na nich stále iba samé nadávky, samé sťažnosti ( bohužiaľ, často oprávnené ).



Konečne prišiel autobus a odviezla som sa tam, kam som mala namierené. Rekordne rýchlo som všetko vybavila a zasa som sa vybrala na zastávku autobusu. Jeden autobus mi ušiel rovno pred nosom a do ďalšieho času ..no veľa. Sadla som si na lavičku vybrala mobil a krátila som si čas surfovaním po nete. V tom sa na zastávku vrútili dvaja malí rómski školáci, udýchaný z behu od neďalekej školy, ale slušne pozdravili a sadli si vedľa mňa. Chvíľku na mňa zvedavo pozerali, lebo videli že som Rómka, ale niečo im nesedelo, nepoznali ma. Usmiala som sa na nich a to stačilo, zavalili ma toľkými otázkami, že som sa musela smiať. ,, teta kam idete? A kde ste boli? Teta ako sa voláte? Teta a nepoznáte nás? Nepoznáte nášho ocina? ,, A keď spomenuli meno ich ocina, spozornela som, bolo to to iste meno, ktoré mi spomenula aj pani na zastávke predtým a tak vyplynulo, že ide o toho istého. To ma už zaujalo a tak som sa chlapcov začala vypytovať ja.  
 Dozvedela som sa, že sú bratia, jeden chodí do druhej triedy, druhý je pred školák. Starší chlapec sa veľmi dobre učí, do školy chodí veľmi rád, obaja chlapci sú vášniví futbalisti a starší sa teší, že budúci rok bude môcť vo futbale už reprezentovať školu. Škola, do ktorej chlapci chodia, je od ich bydliska vzdialená asi 5 km, každý deň dochádzajú tak ďaleko, lebo školu blízko ich bydliska v rámci úsporných opatrení zrušili a ja som si uvedomila, že ich rodičia si zaslúžia pochvalu, keď  chlapcom zakúpili čipové karty a preto môžu každý deň riadne chodiť do školy. Chvalabohu ich rodičia neurobili to, čo väčšina Rómov z tohto geta. Deti nechali preradiť do osobitnej školy, ktorá je hneď vedľa ich bydliska. Spomenula som si aj na tie výhovorky osadníkov, ktorí sa vyhovárajú, že nemôžu deti posielať do škôl, lebo musia pravidelne dochádzať autobusom, že nemajú na cestu. No na alkohol a cigaretky sa asi nájde vždy.
 Chlapci boli veľmi slušní, pekne sa vyjadrovali, bolo vidieť, že rodičia sa im venujú a tak som s nimi strávila skutočne príjemnú pol hodinku a dobre naladená som nastúpila do autobusu. Usmievala som sa a v duchu som už písala tento článok. 

Rozmýšľala som, čo ním vlastne chcem povedať, či treba niečo ním aj povedať, alebo sa mi iba žiada podeliť sa s vami o príjemný zážitok...no keď prišiel čas, že chlapci mali vystúpiť, už som vedela, čo som týmto článkom chcela povedať...pozrela som sa na pravú stranu cesty, kde sa nachádza Rómske geto, ktoré miestni poznajú pod názvom Cukrovar, lebo to bolo bývalé ubytovne cukrovarských robotníkov a ktoré teraz pripomína jedno veľké smetisko.

miesto, kde chlapci vyrastajú


 Prišlo mi ľúto tých chlapcov, ich rodičov, že napriek tomu, že viditeľne šlo o slušnú rodinu, ktorá žije úplne normálnym životom, ich život bude navždy poznačený tým, kde žijú. Ich rodičia nikdy nedostanú hypotéku v banke na byt, lebo s tou adresou kde žijú im ju nikto neposkytne. Možno by mali šancu, ak by mesto postavilo sľubované byty pre rodiny z tohto geta, no stavať sa malo začať už minulý rok a stále nič, skôr naopak. Pozemok, na ktorom mali bytovky stáť mesto predalo. Som rada, že napriek otrasným podmienkam, v akých rodiny, ako je táto z môjho príbehu nehádžu flintu do žita a snažia sa získať pre svoje deti lepší život ako mali oni. Viem, že v Cukrovare žije viac takýchto rodín, čo sa naozaj snažia. Jedna mamička 7 ročných dvojičiek mi rozprávala, ako vodí deti do parku, lebo ich nemôže pustiť von na dvor hrať sa do toho bordelu, medzi hlodavcov, smeti a zavšivavené deti ostatných obyvateľov, ktoré navyše robia deťom z tých lepších rodín zle, bijú ich a paradoxne, posmievajú sa im. 


Neostáva mi iné ako dúfať, že všetky tieto deti, ktoré ešte stále snívajú, budú mať šancu vymaniť sa z tohto prostredia a neprestanú snívať ani keď dorastú do veku 15 – 16 rokov. To je totiž hranica, kedy deti v takomto prostredí to vzdajú, prestanú veriť, že z nich niečo môže byť, že majú ešte všetky dvere otvorené a ich cieľom sa stane nájsť si partnerku, partnera a založiť rodinu.
 Nie nie, nerobia to preto, že berú deti ako zárobkovú činnosť, ako sa to snaží interpretovať väčšina majoritného obyvateľstva na čele s niektorými politikmi, však pán Hlina...Ale založiť rodinu, mať deti a žiť životom ako ich rodičia, starí rodičia sa stane ich jediným životným cieľom preto, že pri strete so svetom dospelých, pri prvých prekážkach, prvých vážnejších stretoch s diskrimináciou vďaka prostrediu v ktorom žijú, to jednoducho vzdajú a rozhodnú sa nevybočiť z radu a zaradiť sa.
 A tak v kútiku duše dúfajú, že možno ich deťom sa to podarí, že možno ich deti raz...a nekonečný kolobeh života pokračuje... 


Staň sa naším fanúšikom na facebooku : https://www.facebook.com/redakcia1 



 Helena Kmeťová.
 

7 komentárov:

  1. Děkuji.Je to velmi dobře napsani pravdiví članek.Stejini problemu soui nas v čechach.Plno Romu zapadmo do feta.A malo se snaři se tam odtud dostat.Město kolikrat onich nevi ze tam vubec nepaří.Nebo je s ostatnimy haze do jednoho pytle.A tak jim nechce pomoc.Proto že máj obavy ze sou to Degeší co ti byti zachvilí znici.Je pravda ze měskych bytu je všude malo.A novi se nestaví.A když se něco stavy?.Tak jsou to byti na prodej do osobniho vlasniství.Kterych je přebyte.Proto že tech co naněj máj rapidně ublulo.A tak sou prazní.Najemní jak soukromich,tak měsky byty se nestavi skoro vubec.A tak znika problem ktery se pomalu,ale jiste vymika kontrole.:-(((((Pavel

    OdpovedaťOdstrániť
  2. mali by aj ti slusni romovia byt aktivni, obracat sa na mestsky urad so ziadostou o mestsky byt, alebo pozicat si na vystavbu cez statny fond rozvoja byvania. nemozu len tak necinne cakat, lebo nic sa nezmeni, deti vyrastu a ich zivot bude odsudeny na toto, co ziju teraz. musia sa aktivne snazit vymanit z tohto marazmu. ostavat tam je velmi nebezpecne a zle. nech si trebars kupia rozpadnuty domcek, a po case ho upravia. ale odstahovat sa urcite da. mysliet si, ze jedinou moznostou su vystavba bytov mestom je nespravne. netreba cakat za inymi, za organmi, za statom, za mestom, ze zmenia nas zivot, ale menit ho musime sami, teda prestahovat sa musia rodicia tych deti. urcite je v oblasti cenovo pristupny domcek, ten nech kupia, za hotovost, a zvysok si mozu pozicat nie na hypoteku, ale ako spotrebny uver a ak banka neda, tak na zltom melone (vid google), nejde o nebankovku, ale o serioznu spolocnost. moznosti su, len ich treba hladat s otvorenymi ocami a nespoliehat sa na stat ci mesto.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Závidím ti schopnosť napísať článok tak,že ho musí čitateľ prečítať na jeden dych.Máš to určite dané zhora,lebo naučiť sa to nedá.Výborné!!! Fero Ferenc

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem vám veľmi pekne pán Ferenc, veľmi si vaše pochvaly vážim :-)

      Odstrániť
    2. Takéto slová od mladej, šarmantnej a múdrej ženy staršieho človeka potešia.Iba vďaka tebe a tvojim článkom sa dá o Redakcii 1 hovoriť ,že prezentuje pluralitné názory.Tvoje články vypovedajú o triezvom,objektívnom a reálnom pohľade na svet.Čítanie paškvilov,ktoré sem dávajú ostatní členovia Redakcie 1,je čítaním sci-fi výmyslov,ako z inej planéty.A mne sa sci-fi príbehy páčia.Tu je ťa škoda.Fero Ferenc

      Odstrániť
    3. Neprislúcha mi robiť závery, nemám právo, nechcem, som na návšteve, / alebo som tu doma, smiem? /ale prosím kým sa niekto urazí, než si ponadávame, zvážte to ...
      ZAMILOVALA SOM SA DO FERA FERENCA. A MUSÍM SA POŽALOVAŤ, NADÁVA MI! A TERAZ EŠTE AJ HELENKA! Miško, pani manželka, žiadne obavy, internetnovela sa nekoná. Zamilovala som si F.F. značku. Naviguje urobiť si názor, porovnať, zorientovať, konfrontovať aj taktizovať, mať záujem na riešení.
      Pán šéredaktor, Helenka, prepáčte mi, nebola som v téme článku, ale každý z nás má aj iný rozmer.
      F.F., akože starší človek? - no a čo, pre niekoho tak akurát... Edita Lazarová

      Odstrániť
  4. Dobrý deň
    Veľmi vám ďakujem za váš záujem o moje reklamy!
    Som finančný konzultant skupina súkromných investorov.
    Moje finančné partnerov by chcel investovať v oblastiach pod všeobecného nehnuteľností, hotelov, priemyslu, financovanie projektov, ktoré sú menej pravdepodobné, že cez vaše vzťahy a vaše tajné.
    Sme otvorení dialógu a nadchádzajúce návrhy z vašej strany.
    munhoz.vagner64@gmail.com
    Aj pre vás.

    OdpovedaťOdstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme