Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Úschovne nechcených, ktorí nesplňajú kritéria byť milovaní.....

Pod článkom môjho kolegu, ktorý vyvolal ohnivo - ostré reakcie, som našla mnoho komentárov a žasla som, ako supy zacítia, kde je potrava a zbehnú sa priam kozmickou rýchlosťou, zo všetkých strán. Som si istá, že mnohí ani poriadne nečítali obsah príspevku a pridávali sa len k diskusiám pod článkom. Objavila som tam, aj mnohé urážky protipólových strán a nejaké tie zmienky o tom, ako by bolo dobré pre mladú rómsku generáciu, keby boli odobratí ich rodinám a vychovával by ich štát, čím by boli prijateľnejší zo strany majority?! Uvedomila som si, aj to, že vlastne viem o ľuďoch, ktorých sa Jozefova úvaha dotkla v tom zmysle, že sú sami postihnutí alebo majú do činenia s postihnutými v ich rodine. Toľko na úvod.


Moju úvaha však bude pokračovať a vyznačovať sa hlavne tým, že nemôžem súhlasiť, (problém v sociálnom odbore) keď chceme a radi by sme definovali pojmy len na čisto rómske a nerómske. V prvom rade aj poslednom, problémy a ťažkosti s nimi spojené sú len ľudské bez prírodných farbív, bez výnimky! A tak vám prinášam iný pohľad, ( z mojich životných skúseností ) a pozývam vás do zákulisia z prostredia tých odložených o ktorých si myslíte, že im nič nechýba a je o nich dobre postarané.

Nejaké obdobie som som strávila medzi deťmi, mládežou a taktiež staršími ľuďmi, ktorí boli umiestení v štátnych zariadeniach. Chcem, aby ste sa aspoň na chvíľku zamysleli, kým budete čítať tieto riadky a vcítili do osudov, ktorí sú odkázaní žiť po celý život bez rodiny, bez dotyku pohladenia lásky, rodinnej súdržnosti a pocitu tepla domova. Chcem hovoriť o tých, ktorí v čase choroby alebo úzkosti, smútku nikto nenavštívi, (snáď len občas) a sú v mnohom odkázaní na súcit a pochopenie pracovníkov - dobrovoľníkov Ústavov.

Pôsobila som medzi laickými sestrami a za to obdobie som nikdy nečakala odmenu. Nakoľko môj postoj bol úprimný a nejaký čas, ak to tak môžem nazvať som žila bez výplaty a pozeraní do výkladov predajní. Avšak aj keď som spoznala dve katolícke Inštitúcie, viac menej moja snaha pomáhať zostala skôr pri modlitbách, meditácií a poslušnosti k nadriadenému. A tak som mala možnosť spoznať svet aj z inej strany mince.

V centre hlavného mesta spolu s mojou predstavenou náhlili sme sa na večernú modlitbu. Zrazu som uvidela zrejme bezdomovca, opitého na mol. Bežne som vídavala takýchto ľudí, avšak okolo neho sa zbiehali ľudia a ja som urobila takisto. Muž mal rozbitú hlavu a krvácal, chcela som mu pomôcť, lenže moja predstavená si vôbec z toho nič nerobila a naznačovala mi, že musíme ísť. Vydýchla som si, keď jeden mladý muž konečne zavolal sanitku.....Pokračovali sme svojou cestou a ani jedna z nás aspoň v tej v modlitbe sme nespomenula, že sme nezachovali „fér“.

Podobná vec sa mi stala viackrát a to v ďalšej reholi v Taliansku. Zastaviť sa pri žobrajúcom nie je žiadúce a samozrejme, že predsa sa nemôžme zastaviť pri každom, kto potrebuje pomoc. V tomto treba byť psychicky odolní a obozretní, až natoľko, kým som nepochopila, že ide o rehoľu, ktorá vlastní privátne školy, škôlky a venujú sa len tej mládeži, čo si to rodičia môžu dovoliť. Na môj úžas, keď som zisťovala, či je to tak, dostalo sa mi odpovede: „ Veď mnohé rehoľné Inštitúcie sú oveľa drahšie, ako naša “. A tak pri otázke mojej predstavenej, či idem do noviciátu som sa rozhodla vystúpiť a nasadnúť do vlaku bežného života, teda do práce.

V reálnom živote z mäsa a kostí, som mala spolu s ostatnými na starosti postihnuté deti. Jednalo sa o deti, ktoré boli odkázané na nás úplne vo všetkom. Ostala som v nemom úžase ako prikovaná, keď jedno z detí, majúc obrnu tela sa snažilo pohybovať sa posúvaním hlavou. Skoro každé, malo ťažkosti jesť a hýbať sa. Bolo tam aj dievčatko volalo sa Katka, malo down-ov syndróm, v podstate skoro jediná sa už chopila sama jesť a chodiť po vlastných. Celý čas sme sa vlastne nejak tak hypnotizovali a nemohla som často odtrhnúť zrak z tejto nádhernej bytosti.

A tak čisto v ženskom kolektíve som si začala zvykať avšak nie na to, čo som videla a počula. Začala som postupne mojim kolegyniam dávať otázky ohľadne detí a ich rodín, dostalo sa mi výsmechu: Tých tak akurát zaujíma koľko by za to dostali, keby si ich vzali do opatery. Nejaké deti sa vrátili rodičom a prišli v hroznom stave naspäť, žiaľbohu. Tieto deti v režimu dňa mali ranné zobúdzanie sa , výmena plienok, raňajky, spoločnú prechádzku, návštevu lekára, pauzu na obed a (okrem ďalších podobných činností). Pobyt v spoločenskej miestnosti v pokuse relaxovať a samozrejme uloženie detí do postieľky, upravenej tak, aby dieťa nevypadlo.

A tak keď som ráno prišla do práce, srdce mi plakalo, vidieť ich len tak bez lásky a pohladenia rodičov odkázaných na samotu. Myslím, že každé jedno dieťa malo, čo robiť samo zo sebou a tak slovo hrať sa a naväzovať priateľstvá v ich situácií nemožno ešte hovoriť. Tieto deti momentálne mali problém hovoriť, jesť a hýbať sa, mohli sa len vzájomne pozorovať alebo vyrušovať plačom. Jedného krásneho dňa som si uvedomila, že nevidím Katku, dievčatko majúcu down-ov syndróm, dočkala som sa odpovede. „No ona už je stará žena, dovŕšila osem rokov a tak ju presunuli do Ústavu pre dospelých“. Tá kolegyňa to povedala tak sucho a dokonca sa zabávala!

Katka v podstate vyzerala akoby mala dva roky a práve už zvládala sama jesť, hovorím si je to možné vytrhnúť ju z detského prostredia, čo sú to za predpisy?! Čo sú to za rodičia? Vtedy som si uvedomila, ako som si ju obľúbila, kopala som doma do dverí od zlosti. Nie každý má žalúdok vidieť to čo ja a to už bolo dávno po totalite. Zostala mi v pamäti nechutná skúsenosť a hrozná bolesť zo spoznania tŕnistého zákulisia zo života maličkých - postihnutých. Tieto deti, ktoré sú odkázané na štát a jeho útulky, pomaly im uteká čas spomedzi prsty. Pomaly starnú v samote, zrejme si najdú veci z ktorých sa tešia a zrejme prídu do styku s ľuďmi, ktorí im pomôžu vykúzliť úsmev na tvári.

Mala som možnosť spoznať aj krásny projekt nového Detského domova, kde deti nemuseli žiť naprogramovaní v náplni povinností a denného harmonogramu. Ale aj tak som videla, že myslia na rodičov, hoc pre mňa a pre štát , ktorí ich tam umiestnil, mali buď problémy so zákonom alebo svoje deti opustili, ak nie týrali. Pamätám si na slová môjho kolegu - priateľa, ktorému nič nezazlievam, ako pred všetkými deťmi hovorí jednému chlapcovi v období Vianoc: „Tak vidíš, doma si mal minulý rok na štedrý večer makové rezance a tak kde ti je lepšie“? Chlapec zostal ticho, priam nedýchal, ale ja viem, s akou odpoveďou by vyšiel, keby našiel odvahu! „No predsa doma s mamou a otcom, aj keď s makovými rezancami“ .

Čo na tom , že nemáš darčeky a hojný prebytok, čo na tom, že štát tieto deti oblieka a ich nasýti? Veľa krát som videla, ako sa trápili a túžili po ich nedokonalom domove. Štát nemôže nahradiť domov, nech je akýkoľvek, aj keď mnohí si myslíte, že je prvoradé dieťa nasýtiť a zaopatriť. Nedokáže však dieťa pohladiť, pritúliť, povzbudiť ho, dať mu spolupatričnosť. Štát poskytne, jedlo, vzdelanie, šatstvo, všetko, ako na bežiacom páse. Predstavte si vaše dieťa, keď vidí niečo vo výklade, alebo sa teší na obľúbené jedlo.....Žiaľ mnohé deti nemajú inú šancu, ako byť umiestnení v Detskom domove, (pokiaľ nie sú plnoletí).

Sťažoval sa mi jeden pekne urastený chlapec, že moja predchodkyňa sa venovala len malému chovancovi a nakoniec si ho adoptovala. Aj ja som si obľúbila istú Marcelu a pomáhala som jej s radami na spevácku súťaž. Bolo mi to vytknuté od ďalších detí a dostala som sa do konfliktu so žiarlivosťou. Žiaľ nie je to jednoduché, pretože aj keď sa nezdá si nosia zo sebou svoj ortieľ a podľa toho sa formuje ich charakter. Napr. riaditeľka tohto projektu nemá možnosť zaplatiť ľudí tak, ako by chcela a plat v školstve je malý, často sa striedajú ľudia – vychovávatelia, ako na páse. Aj to zanecháva na deťoch následky, v mojej bývalej skupine sa druhý pedagóg striedal skoro vždy po roku, aj ja som nakoniec odišla za prácou do Talianska. Platiť nájom v Bratislave, električenku, keď robíš sviatky - piatky....a na veľa ti neostane. Škoda, že prístup - postoj štátu je veľmi egoistický a v mnohom aj nás ľudí lebo nemáme ani šajnu o veci a myslíme si, že všetko je ako má byť, bez znalostí poznať skutočný stav.


Nakoniec z niečo, čo som tiež bola nútená vidieť na vlastné oči. Opustení starí ľudia v Domove dôchodcov. Je mi jasné, že štát takéto zriadenia asi už zredukoval a aj náklady na údržbu sú nesmierne. Odložený starý človek, ktorý je nepotrebný je len ťarchou v uponáhľanej domácnosti. Voľba je vždy krutá voči starcom a musia uhnúť z cesty a uvoľniť bývanie pred potrebami mladých. A tí mladí alebo v zrelom veku, keď prídu na návštevu len s príchodom dátumu vyplácania dôchodku a úbožiaci potešení návštevou sa vzdajú aj posledného centu. Nakoniec sa dívajú za svojou návštevou ticho, smutne a potláčajú slzy, ktoré sa snažia ukryť. Avšak vrátia sa do svojich izieb a nedajú dopustiť na svoje veľké deti. Drmolia v kuse, ako pokazený gramofón, aké sú ich deti úžasné, čo všetko v živote dosiahli a čo všetko darovali vnúčatám .....

Vzdávam svoj hold, úctu a vďaku všetkým vychovávateľom, pestúnom, zamestnancom, rehoľníkom, kňazom, dobrovoľníkom a všetkým ktorí sa obetúvajú a prichádzajú do styku s opustenými malými dušami , zanechaných v Detských domovoch, v Ústavoch pre postihnutých.....

Klaniam sa všetkým rodičom, ktorí svoje deti neopustili, aj napriek ich postihnutiu, aj napriek rodinným a ekonomickým ťažkostiam ich neponechali napospas bez pohladenia, lásky a objatia. Dúfam, že štát do budúcna bude mať v pláne pomôcť takýmto rodinám, tak aby ich nemuseli dať do Ústavov a mohli zostať v rodine.

A tým, ktorí opustili svoje deti, starých ľudí pre akúkoľvek príčinu a zbavili sa bezohľadne starostlivosti a zodpovednosti chcem povedať, že neexistuje liek, ktorý by im pomohol zabudnúť a prekonať horkosť a opustenosť ich duší. A tak ich ďalej opíjajte svojou občasnou nedeľňajšou návštevou alebo prízemnými výhovorkami, prečo ich nemôžte mať pri sebe. Totiž nemajú na výber, sú nútení žiť v úschovniach štátu a musia sa vysporiadať s faktom, že ich vlastní a okolie sú iba egoisti!






Blanka di Carbini

« PREV
NEXT »

6 komentárov

  1. ježiš to sú semráci, načo to semaj dávate takéto ? Z tej prvej fotky som sa skoro došťal odsmiechu. xxxDD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dnes máme k dostaniu mnohé pomôcky, aby vás to došťanie viac neobťažovalo pri pozeraní podobných obrázkov, ako napr. ten prvý.

      Odstrániť
  2. viem myslíš to dobre blanka ale... nie je to také jednoduché ako sa môže zdať ... a aspoň tú totalitu si si mohla odpustiť, čudujem sa tiež že máš ilúzie o kresťanských rádoch, reholiach, a nakoniec: nezdá sa Ti že teraz je totalita totálnejšou ako kedysi pred prevratom (pre neznalých: pred nástupom "slobody" a "demokracie")?

    zasvätený

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pani zasvätená, napíšte vašu verziu. Kedysi bola totalita a keďže máme dnes tú demokraciu a naši kresťania slávia jubileum výročia Tisu a volia Kotlebu......Nuž radšej sa vrátim do totality. Nuž čo sa týka ilúzií....už som veľká, na chlieb si treba zarobiť, my obyčajní...a niekomu padá chlieb rovno do úst tým nenaivným.

      Odstrániť
  3. sračky jak celý internet

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nechoď na internet, škoda vyhodených peňazí, kúp si radšej knihu.

      Odstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme