Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

Posledná cesta do Osvienčimu a 70. výročie Rómskeho holokaustu

Pozri a nezabudni 
30. júla - 4. augusta tohto roku sa konala veľká spomienková slávnosť na pamiatku 70. výročia Rómskeho holokaustu v bývalom nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz - Birkenau. V tomto roku sme si pripomenuli 70. výročie likvidácie Rómov a Sintov v Osvienčime - Birkenau. Na spomienkovej slávnosti sa zúčastnilo cca. 1500 Rómov a mladých ľudí z 25 krajín sveta... 9. mája sme si pripomenuli všetky obetí holokaustu...

V noci z 2 - 3. augusta 1944 Nemci zabili vyše 2900 rómskych väzňov. Pri návšteve tohto miesta mám stále pocit, že to v tábore "žije" aj po dlhých rokoch. Za obete Rómskeho holokaustu padli obete cca. 250 - 500 tisíc Rómov...

V sobotu 3. augusta 2014 prezident asociácie v Poľsku p. Kwiatkowski povedal: "Miesto, ktoré spája Rómov a Sintov z celého sveta, by nás malo spájať v spomienkach na našich mŕtvych, malo by v nás upevniť silu nášho národa nielen v minulosti, ale aj v súčastnosti. Na pietnej spomienke nechýbali ľudia, ktorí prežili Osvienčim, ako aj štátny zástupcovia Poľskej vlády. Listy, ktoré boli prečítané a adresované Rómom od prezidenta poľskej republiky Bronislawa Komarowského, citujem "Poliaci, ako kruto skúšaný národ počas 2. svetovej vojny, by nemali zabudnúť ani na pamiatku obetí Osvienčimu, z ktorých boli Rómovia tretia najväčšia skupina... My dnes nahlas opakujeme a nedovolíme ďalšie PORAJMOS, vyhladzovanie Rómov", napísal prezident, samozrejme  nechýbal list od samotného pápeža Františka. V liste sa ospravedlnil Rómom za všetko čo sa stalo a prejavil úprimnú ľútosť...

No ale poďme teraz troška k veci, čo mi dal Osvienčim, ako účastníkovi 70. výročia Rómskeho holokaustu? Tento zraz ľudí, v podstate z celého sveta, ma poznačil, čo som nečakal, hoci som už tento koncentračný tábor raz navštívil. Návšteva tohto miesta ma poznačila na celý život. Poviete si, v čom ma to poznačilo? Návšteva miesta, kde zomrelo toľko nevinných ľudí, by mala poznačiť každého, komu nie je ľahostajný odkaz holokaustu. Na tom mieste som nechal kúsok zo seba, každému by som odporúčal toto miesto navštíviť, nie kvôli akejsi "senzácii", ale kvôli tomu, aby si človek uvedomil, čo znamená slovo holokaust, koncentračný tábor, smrť nevinných ľudí... Dnes kedy silnie hlas nacionalizmu a novodobých " Hitlerov", by návšteva tohto miesta mala byť povinná hlavne pre mladých ľudí, ktorí sa nechávajú počuť, že extrémizmus, či dokonca nejaký prirodzený výber rasy, je normálna vec...  Peklo, o ktorom som mnoho krát počul, videl z obrazovky za posledné roky, pri návšteve tohto miesta je emocionálne silnejšie, ako keď to vidíte na televíznej obrazovke. Bol som tam ako človek, Róm, ale aj ako bloger našej Redakcie 1, a o to viac som si uvedomil význam návštevy tohto miesta pri príležitosti 70. výročia Rómskeho holokaustu. Židia, Rómovia. či samotní Poliaci, mali podobné pocity ako ja, keď sme prechádzali miestami, kde zomieralo tisíce ľudí. Neurobil som veľa fotiek z tohto miesta, nešlo to, prsty mi "zamŕzali " a nevedeli spustiť spúšť na fotoaparáte. Mal som možnosť spoznať Rómov aj z iných krajín. Boli sme na  rôznych workshopoch v Krakove, kde sme sa rozprávali o genocíde Rómov, Židov, alebo iných, čo zomreli v koncentračnom tábore.

Najhoršia cesta z Krakova bola cesta do Osvienčimu, keď som videl z diaľky tábor bez jediného slova mi padali prvé slzy. Po prekročení hlavnej brány, som  si uvedomil, že ľudia prichádzali o slobodu a dôstojnosť človeka. Keď som bol v bráne, tak som zastal a prestal komunikovať s okolím... Nie preto, že som nechcel, len v hrdle sa mi niečo vzpriečilo a nevedel som vydať hlások. Vyzul som si sandále a kráčal som smerom k hlavnému vchodu do koncentračného tábora. Premýšľal som nad tým, aká je ľudská zloba, koľko zla v človeku môže driemať, pokiaľ to zlo, ktoré skrýva v sebe nedostane zelenú, tak ako zlo a nenávisť dostala zelenú pred 70. rokmi na tomto mieste...  Ako sme prechádzali miestami koncentračného tábora. nastala chvíľa našej cesty ku krematóriu č. 5, tu na tomto mieste bolo najviac zavraždených Rómov z celej Európy, v noci z 2. na 3. augusta tu zomrelo 2900 Rómov...

Atmosféra sa dala  krájať, žiaľ z očí, ale aj z tváre Rómov sa dal vyčítať, každý z nás sa snažil vžiť do kože Róma, ktorý pred 70. rokmi kráčal po ceste, na ktorej sme stáli, a na ktorej konci na neho čakala smrť. Ukrutnú bolesť, žiaľ, ale aj slzy, to všetko som cítil, to neboli slzy ľútosti, ale bolesti pre náš národ, ktorý je tak prenasledovaný aj v dnešnej dobe...  Tieto pocity sa ma ešte viac zmocnili,  keď sa začala spievať Rómska hymna Gelem Gelem. Nikdy v živote sa mi tak ťažko nespievalo ako teraz. Srdce ma bolelo a chcelo kričať do nebies, ako sa takáto tragédia mohla stať, nedalo sa mi dýchať a slová hymny sa mi z úst drali veľmi ťažko. Taktiež boli prednesené modlitby, a potom sme sa rozišli k svojim sprievodcom. Najviac ma pri prehliadke koncentračného tábora zaujala čistička vody, rampa a  spaľovňa...  Keď stáli odsúdenci po príchode do koncentračného tábora na rampe a mali menej ako 150 cm, tak nazývaný "doktor smrť" Jozef Mengele povedal "taký je nepotrebný, kto nepracuje nezaslúži si žiť.." Hovorilo sa tomu "výber", kedy Mengele stál na konci rampy a v bielych rukavičkách rozhodoval kto bude žiť, a kto bude okamžite po príchode do koncentračného tábora splynovaný...  Jozef Mengele má na svedomí tisícky nevinných životov, no najviac tých rómskych, pretože na rómskych deťoch robil pokusy, a neskôr ich zabil. Dokonca ako "hračku" na potešenie seba a iných "esesákov" mal 3 - ročného rómskeho chlapčeka, ktorého si obliekal, a hral sa s ním pokiaľ ho neprestal baviť, potom ho hodil do plynovej komory...  Niekoľko tisíc väzňov, ktorí prešli "výberom", bolo neskôr nahnaných do veľkých hangárov, ktoré predtým slúžili ako stajne pre kone... Tam doslova prežívali zo dňa na deň, zomierali od hladu, smädu, zimy... Samozrejme, že v takých podmienkach akých žili, mali za následok epidémie týfusu a podobne...  Keď som navštívil spaľovňu, to som už nevydržal a na minútu som musel ísť na vzduch... Ten pach smrti som cítil všade...  

Najviac ma prekvapilo jedno nerómske dievča z Prešova, volala sa Lenka. Po tom čo videla koncentračný tábor, mi povedala, zmenilo to môj pohľad na Vás Rómov... Vtedy som pochopil, čo môže urobiť jedna návšteva takéhoto miesta. Lenka predtým Rómov nemusela a dnes si uvedomila hodnotu života, ako ja nebezpečenstvo nacionalizmu a extrémizmu...


Mal by som nejakým spôsobom ukončiť tento môj článok, no nenachádzam na to vhodnú vetu a preto my len ostáva veriť, že napokon predsa len zvíťazí zdravý rozum, a nezopakuje sa tragédia spred 70 rokov , možno dnes v inej podobe. Ale ako pozerám na tento svet a to čo sa deje, moje presvedčenie v zdraví rozum sa zmenšuje....  

Pozrite si nasledujúce fotky... 






























čistička vody 













Krematórium 5

 Rómsky pomnik 












Rómske múzeum 
















ľudia, čo prežili holokaust 




















Štefan Dreveňák


« PREV
NEXT »

Žiadne komentáre

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme