Najnovšie články
latest

468x60

header-ad

1.november Sviatok všetkých svätých kedysi a dnes...

Katolícka cirkev 1. novembra slávi prikázaný sviatok Všetkých svätých, na ktorý 2. novembra nadväzuje deň Spomienky na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Veriaci si v tento deň počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, žili a zomreli vo viere v Ježiša Krista. Spomínajú a modlia sa aj za tých, ktorí nemajú miesto v kalendári, neboli vyhlásení za svätých, ale žili čestným životom, konali dobro a vedeli sa obetovať pre iných.


Ilustračné foto/Internet

Cintoríny sa tieto dni naplnia ľuďmi, ktorí sa zhromažďujú okolo hrobov svojich príbuzných.

Hroby sú vyzdobené vencami a kvetmi a tiež osvietené sviecami. Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami. Kríž, znak utrpenia a smrti sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Preto kresťania každý hrob svojich príbuzných označujú znamením kríža. 

Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že vlastne smrťou dochádza, akoby do prístavu nového, záhrobného života. Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napr. znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu. Pod okom kotvy urobili priečnu čiaru, čím vlastne vznikla podoba kríža. 
spisovateľ Tertulián

Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania vykonávali výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa pri výročnej slávnosti smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník hneď po svojej smrti vstupuje do Božej slávy. Preto sa kresťania nikdy nemodlili za ich spásu, ale naopak, prosili ich o príhovor, aby prosili pred Božím trónom za zosnulých. V katakombách sv. Šebastiána je napríklad nápis, ktorý vyjadruje prosbu o príhovor svätých apoštolov Petra a Pavla za Viktora: „Sancte Petre et Paule petite pro Victore“, čo jasne nasvedčuje, že veriaci si nielen spomínali na svojich zosnulých, ale zároveň sa za nich modlili a prosili aj privilegovaných svätcov, za ktorých vždy považovali mučeníkov, aby sa za nich prihovárali u Boha. 

Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie. Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené. Veľký počet katakomb v Ríme, aj v iných mestách, sú toho jasným dôkazom. 

pápež Gregor IV.
V 10. storočí svätý Odilo, ktorý bol opátom v benediktínskom kláštore v Cluny určil, aby sa pamiatka na zosnulých slávila vždy 2. novembra, čiže deň po Sviatku všetkých svätých, a to vo všetkých kláštoroch jeho rehole. To sa potom rozšírilo do celej Cirkvi. Sviatok Všechsvätých bol ustanovený vtedy, keď bol v Ríme vysvätený pohanský chrám Pantheon, postavený v roku 27 pred Kristom ako chrám pre všetkých rímskych bohov. Cisár Fokas daroval tento chrám pápežovi Bonifácovi IV., ktorý ho upravil na kresťanské bohoslužby, dal do neho preniesť relikvie mučeníkov a posvätil ho ku cti Matky Božej a všetkých mučeníkov 13. mája v roku 610. V Ríme sa sviatok slávil od tohto roku a pre celú Cirkev ho ustanovil pápež Gregor IV. v roku 840, pričom tento sviatok pomenoval sviatkom Všechsvätých a preložil ho na 1. november. Postupom času sa vyvinula tradícia v ktorej veriaci 1. novembra oslavovali všetkých svätých, čiže oslávenú Cirkev v nebi, a následne 2. novembra si pripomínali zosnulých, ktorí ešte nie sú v stave oslávenia, ale v stave očisťovania, čiže v očistci, a potrebujú modlitby a prosby veriacich, aby mohli dosiahnuť plné oslávenie v nebi. Otázka očistca je do dnes predmetom sporu medzi katolíkmi a protestantmi, ktorí neveria v existenciu očistca preto, lebo nie je o ňom reč vo Svätom písme. Je však evidentné, že prví kresťania sa za svojich zosnulých modlili a priali im svojimi náhrobnými nápismi šťastný život v Kristovom spoločenstve. 

Pre veriacich 2. november, tiež nazvaný dňom dušičiek, nie je len spomienkou, ale zároveň aj modlitbou k Bohu, aby ich duše prijal k sebe do večného domova, kde nájdu trvalý pokoj a šťastie bez konca. Veniec a svieca preto nie sú len obyčajným konvenčným znakom pre veriaceho človeka, ale hlbokým gestom vzájomnej spolupatričnosti, ktorú kresťania vyjadrujú aj v apoštolskom vyznaní viery; „verím v obcovanie svätých“, alebo novší preklad „verím v spoločenstvo svätých“. Písmo hovorí, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, preto pevne veria, že ani zosnulí nie sú mŕtvi, ale žijú, hoci inakším spôsobom a na inej úrovni, ako je pozemský život. Vencom si teda našich zosnulých uctievame a sviecou vyjadrujeme vieru a nádej vo večný život. 

Svieca, ktorú kladieme na hrob zahalený toľkou tmou, naznačuje svetlo žiariace z Krista, ktoré preniká temnoty smrti a nám dáva nádej, že život sa neskončil tu v smrti a v hrobe, ale že z tejto temnej brány smrti je východisko do nového svetla a života.

Halloween

Po revolúcii v roku 1989 sa k nám dostal z USA Hallowen. Dovtedy pre nás neznámy sviatok sa začal aj v našich končinách udomácňovať. Ľudia začali zdobiť tekvice, organizovať párty v strašidelných kostýmoch či súkromné večierky plné hororových prekvapení. Ani majitelia obchodov nedali na seba dlho čakať. Začali vo zvýšenej miere ponúkať tekvice, kostýmy, masky, rôzne predmety na ozdobu domov a izieb. Hallowen prenikol aj do škôl, kde deti začali zdobiť tekvice a tiež masky na rôzne zábavné podujatia. Dovtedy cudzie tradície sa začali pre ľudí stávať samozrejmosťou, ktorej často ani dobre nerozumeli. A aj práve preto je veľmi dobré poznať tradíciu obidvoch sviatkov, aby sa človek mohol správne rozhodnúť, ktorý sviatok má vlastne oslavovať.


Halloween/ilustračné foto

Keď sa začítate do názorov etnológov, psychológov, kňazov a historikov, tak zistíte, že  Halloween je niečo, čo sa prieči podstate toho, čo oslavuje katolícka cirkev a v čo by mal každý človek veriť -  v dobro, spravodlivosť a kultúru života. To patrí k tradičným slovenským zvykom. Halloween ponúka niečo, čo oslavuje smrť, zdôrazňuje strach, je zameraný na násilie a ubližovanie. Masky strašidiel sú napríklad považované za zaujímavejšie, keď sú na nich znázornené znetvorenia a rôzne rany. Mnohí odborníci tvrdia, že  je to niečo, čo nesúvisí s povahou dieťaťa a je to pre detskú dušu cudzí prvok. Halloween sa na Slovensku šíri najmä prostredníctvom podnikových či školských večierkov, zatiaľ čo Sviatok všetkých svätých ľudia berú skôr ako intímny rodinný sviatok. Autorstvo Halloweenu, ako pôvodne pohanského sviatku, sa pripisuje tiež starým Keltom. Pôvodne to bol  sviatok Samhian, ktorý sa oslavoval na prelome letnej a zimnej časti roka. Verilo sa, že vychádzajú škriatkovia, ktorí môžu ovplyvňovať ľudí. Vtedy sa ľudia prezliekali, aby zmiatli tieto bytosti a v podstate to bol večer plný čarov, ktorý Kelti svätili.  Tento deň bol vnímaný aj ako čas, keď sa úplne zužuje hranica medzi svetom mŕtvych a živých. Verilo sa tiež, že v tento deň sa vracajú duše zosnulých na zem a živí zase môžu práve v tento deň navštíviť podsvetie. V 16. storočí v anglosaských krajinách cirkevný Sviatok všetkých svätých a Halloween akoby splynuli v jeden sviatok. Dnešná podoba Halloweenu vznikla v Amerike. Írski a škótski prisťahovalci boli predovšetkým protestanti, ktorí neslávili cirkevné Dušičky. Vrátili sa preto k pohanskej verzii sviatku. Íri, ktorí sa do Ameriky prisťahovali najmä v 19. storočí, začali robiť svetlonosov z dýň, namiesto dovtedy tradičnej repy a sviatok sa rýchle medzi ľuďmi  udomácnil. Okrem Ameriky našiel svoje miesto tiež v Kanade, v Austrálii, v Japonsku, na Bahamách, vo Švédsku či na Novom Zélande. V súčasnosti z 31.10 na 1.11. si ľudia domy zdobia pavučinami, postavami z hororu a strašidelnými lampiónmi. Aj dospelí a deti sa prezliekajú do strašidelných kostýmov. Deti chodia po domoch spievať a recitovať básničky, za ktoré dostávajú sladkosti.
Kováč Jack a lampáš

K Halloweenu sa viaže aj legenda o Jackovi a lampášovi. Jack bol lakomý kováč, ktorý sa veľmi často a rád pozeral na dno pohárika. Jedného dňa, keď mal opäť poriadne „pod čapicou“, si po neho prišiel čert. Jack však bol nielen opilec, ale i šibal, ktorému sa podarilo čerta prekabátiť. Čert mu musel prisľúbiť ešte desať rokov života. O stanovený čas bol čert späť. Jack mu tlmočil posledné prianie – chutné jabĺčko zo stromu. Pekelník  sa vyšplhal na jabloň. Jack však bol rýchlejší a do kôry stromu vyrezal kríž, čím čerta na strome uväznil. Za vyslobodenie mu čert musel sľúbiť, že brány pekelné pre Jacka zostanú navždy zatvorené. O niekoľko rokov Jack zomrel. Pre jeho lakomstvo a zlé skutky nepatril do neba, no i z pekla, tak ako mu to čert prisľúbil,  ho „vykázali“.  Čo mu zostávalo? Len naveky sa túlať tmou. Čert sa však nad ním zľutoval a podaroval mu uhlík z pekelnej pahreby. Ten si úbohý kováč vložil do lampáša z vydlabanej repy.

Prepletený svet živých a mŕtvych
Persefona a Hades

Prelínanie sveta živých so svetom mŕtvych sa nám akosi automaticky viaže aj so starovekými kultúrami a s legendami. Medzi najznámejší z nich patrí príbeh o Persefone, ktorú Hádés uniesol a v podsvetí ju pojal za manželku. S únosom dcéry však jej matka Démétér nesúhlasila a poprosila najvyššieho boha Dia o pomoc. Nakoniec Persefona opúšťa podsvetie a žije na našom svete dve tretiny roka. Ako uvádza Vojtech Zamarovský v knihe Bohovia a hrdinovia antických bájí, na jar prichádza Persefona na svet a Démétér dáva z radosti nad jej návratom plodivú silu rastlinám, aby ju celá príroda vítala kvetmi a zeleňou. Keď sa potom na konci jesene Persefona vracia do ríše mŕtvych, Démétér za ňou smúti a s ňou sa odieva do smútočného šatu aj celá príroda. Jej každoročný zostup do podsvetia a opätovný návrat symbolizoval zimné umieranie a jarné oživenie prírody. Zasvätenci verili, že po smrti ožijú podobne, ako sa rodí z obilného zrna nový klas.


Prelínanie týchto dvoch svetov sa postupne dostalo aj do rozprávok. Zo slovenských možno spomenúť jednu z tých, ktoré zozbieral a zapísal Pavol Dobšinský. Je to rozprávka o Ľubke a Kovovladovi. Ľubka bola pyšná a nechcela sa vydať za obyčajného sedliaka, ale čakala na bohatého pána. Dočkala sa Kovovlada, ktorý ju zaviedol do svojej podzemnej ríše, kde zistila aká hlúpa, zlá a namyslená bola, ale vrátiť sa na náš svet už nemohla. Raz za rok sa však môže na tri dni vrátiť na tento svet.

A ako prežijeme tieto sviatky dnes?

Sviatok všetkých svätých a Dušičky sú určené najmä nato, aby sme zašli na hroby našich blízkych a zaspomínali si na nich. Stávajú sa však aj výbornou príležitosťou, aby sa stretla celá roztrúsená rodina. Počas roka nie je veľa času na návštevy, ak príslušníci rodiny bývajú od seba niekoľko desiatok, či stoviek kilometrov. A tak majú možnosť stretnúť sa aspoň v tento sviatočný čas.

Nech už trávite tieto dni akokoľvek, pokúste sa hlavne spomaliť a zosnulým vyslať do večnosti lásku. A nezabudnite v kruhu rodiny pospomínať na všetko krásne, čo ste spolu prežili. Toto obdobie je tiež veľmi vhodné na to,  aby ste najmladším členom rodiny priblížili rodokmeň a zaspomínali si na úžasných ľudí, ktorí už nie sú medzi vami. Pre deti je veľmi dôležité poznať históriu rodiny, v ktorej žijú. A taktiež je dôležité, aby poznali aj históriu jednotlivých sviatkov. Nie nadarmo sa hovorí, že dejiny sú učiteľkou života. Veď keď naše deti budú poznať podstatu a históriu jednotlivých sviatkov, budú sa vedieť správne a múdro v dospelosti rozhodnúť, ktorý z nich vlastne oslávia.




Iveta Kmeťová
zdroj: internet
« PREV
NEXT »

2 komentáre

  1. Kvalitne napísaný článok, na váš blog ma upozornil kolega a sledujem ho už dlhšie. Nechcel som nejak náhlivo reagovať, ale na tento článok musím. Pani Kmeťová, Váš článok má v sebe všetky dôležité body histórie a faktov, na blog veľmi dobre...
    PhDr., PhD. Michal Bada

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne pán Bada, prekvapila ma Vaša pochvala a je mi cťou dostať ju od historika takého rázu, akým ste Vy... Ďakujem, vážim si to.

      Odstrániť

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme