Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Chudoba nie je len o osadách, je to o Slovensku...

Bieda Slovákov nemá hraníc. Ľudia musia vyžiť zo žobračenky, sú ich státisíce a stále pribúdajú!
Na pokraji biedy živorilo vlani na Slovensku 670-tisíc ľudí, čo je približne každý ôsmy Slovák (12,7%). Oproti predchádzajúcemu roku je týchto ľudí o 30-tisíc viac! Vyplýva to z aktuálnych údajov, ktoré zverejnil Štatistický úrad. Situáciu skúmali v 6000 domácnostiach vo viac ako 500 obciach po celom Slovensku.



Ilustračné foto/ Internet 

Chudobou je ohrozená každá tretia rodina s troma a viacerými deťmi, či každé piate dieťa do 18 rokov. Chudobný človek na Slovensku je podľa odborníkov ten, ktorého príjem za rok nepresahuje 4171 eur v čistom. Mesačne tak musí vyžiť z 348 eur, alebo aj z menšej čiastky.

Ešte horšie sú na tom Slováci, ktorí nemajú ani na to základné. „Či domácnosti vlastnia napríklad práčku, televízor, telefón, automobil, alebo či si môžu dovoliť ísť na dovolenku, či si môžu dovoliť jesť každú druhý deň mäso," priblížil šéf odboru štatistiky Róbert Vlačuha. Ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť, žije až na Slovensku vyše 430-tisíc (8,2 %).

Najväčšie hladové doliny sú na východe a strede Slovenska. „Prvou skupinou sú Prešovský a Banskobystrický kraj, kde bola zaznamenaná najvyššia miera rizika chudoby..."



Ak chceme riešiť problém osád, musíme začať riešiť chudobu ako celok 

Chudoba predsa nepozná či je niekto tmavý, biely, či fialový, chudoba je len jedna a u každého rovnaká... Nemáš čo jesť, nemáš kde spať, nemáš na lieky, na lekára, nemáš ani na to aby si mohol isť na verejné wc, lebo je tam treba zaplatiť... Nemáš čo dať deťom jesť, alebo spíš na zemi... To je realita mnohých ľudí na Slovensku.  



Ilustračné foto/ Internet 


Pracujúca chudoba je nový pojem, ktorý sa dostal do povedomia ľudí. Napriek tomu, že pracujete, prežívate len tak z ruky do úst... V práci rátate drobné, aby ste si mohol kúpiť aspoň kávu z automatu, to už nehovorím že ste aj hladný ale nemáte na to peniaze, aby ste si mohol kúpiť čo i len desiatu. Ako je to možné?  Priemerný  mesačný zárobok je po miernom zvýšení niečo cca. 430 €. Rátajte kde je nájomné, cestovné, jedlo, ošatenie, ak máte deti to sú ďalšie výdavky. Veľa rodín napriek tomu, že pracujú, žijú na hranici chudoby... Veľa ľudí je donútených popri  hlavnom zametaní si zobrať aj  vedľajšie zamestnanie a aj tak ledva prežijú.  


Ilustračné foto/ Internet 

Osud osád je možné zvrátiť, ak sa začne systematicky pracovať na odstránení chudoby, ak sa zmiernia veľké sociálne priepasti medzi Bratislavou a chudobnejšími regiónmi na severe a východe Slovenska. Ak sa začnú vytvárať programy, aby aj Rómovia sa mohli bez predsudkov zo strany zamestnávateľa zamestnať, odbúra sa tak väčšina problémov, na ktoré spoločnosť poukazuje. 

Myslím si, že ťah je teraz na strane spoločnosti, vlády, organizácií a podobne. Nemôžete chcieť aby Rómovia z osád prišli s návrhmi ako zmeniť ich postavenie v spoločnosti, to musí spoločnosť ako pozvať Rómov k stolu a začať s nimi rátať ako s občanmi tejto krajiny. Ja v tomto vidím priestor ako eliminovať problémy v osadách, ale aj chudobu ako takú... 


Jozef Kmeťo     










Komentáre

  1. Doteraz som nepochopila, prečo sa neustále spomína Bratislava ako útočisko...akú prácu hľadajú ľudia práve v tomto meste. Je to vytvorená bublina, ktorá každú chvíľu praskne! Chudoba na Slovensku je...ryba smrdí od hlavy! Nechali sme to doviesť až sem! Na jednej strane sa tvárime, že sa chceme podobať tzv.západu /platy v tisíckach na úrovni politikov, manažerov...a tí, ktorí im TO umožňujú, sú "odmeňovaní"ani nie almužnou! Ale kedysi sa hovorilo... každy musí začať sám od seba... dodatok by mal byť...a na mieste, odkiaľ pochádza /výnimky budú vždy/ Dnes sa ľudia nevracajú, aby pomohli "rodnej hrude"...

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…