"Strach mojej mamy sa pretavil do môjho srdca", vraví Ivan Hriczko

"Vonku prší alebo sneží, sychravé počasie ide pod kožu... Každý na ulici má na sebe teplý sveter, vetrovku, či teplý kabát. Každý človek na ulici niekam ide, niekam, kde ho niekto čaká... Po celý život takto na mňa čaká aj moja mama." Začal svoje rozprávanie Ivan Hriczko. Skôr než som mu zavolal, ráno som vstal, pozrel sa von oknom, silný vietor sa opieral o okno, ani psa by von nevyhnalo. Urobil som si preto horúci čaj, sadol si, a zavolal som Ivanovi cez messenger. Objavila sa usmievavá tvár, "no ty dávaš zabrať všetkým, aj mne čávo", nedalo sa nezasmiať. Vieš Ivan ja som raz taký, raz som ako vánok a inokedy ako víchrica...   


Foto/ fb Ivan Hriczko 

"Ivan, keď som o vás začal písať, a potom o tebe, pretože som sledoval tvoje vyjadrenia na sociálnej sieti, písal som o tebe ako politikovi, a tak som si položil otázku, má politik aj citlivú stranu? Má politik "krvácajúce" srdce? A preto som si ťa dovolil osloviť. Keď už som spôsobil menší prevrat, keď som postavil pol Slovenska hore nohami bez toho aby si to ty mohol ovplyvniť, tak je na čase sa s tebou o posledných dňoch porozprávať."   

Ivan sa zasmial, bolo vidieť, že premýšľa a potom spustil. "Vieš Jožko nechcem sa baviť o politike, ale premýšľam nad tvojou otázku, či má politik aj krvácajúce srdce... Vždy, keď sa pozriem do očí mojej mamy vidím obrovský strach. To čo sa deje okolo mňa sa odráža v jej očiach. Keď som bol malý chlapec a behal po tých našich košických uliciach starého mesta, bála sa o mňa aby sa mi niečo nestalo, vlastne aj vtedy som v jej očiach videl strach. Nikdy to však nedala poznať, iba moje srdce a pohľad do jej očí mi prezrádzal jej strach. Moja mama bola so mnou sama a spolu s ňou ma vychovávala aj moja babka. Dve ženy môjho detstva. Mamino srdce mi dávalo pocit bezpečia a babkine pohladenie, nehu a dušu dní, ktoré sa tak rýchlo vytratili, že dnes mi ostala iba moja mama a na babku každodenná spomienka." 



Foto fb Ivan Hriczko 

"Predstav si to Jožko", pokračoval Ivan, "som dospelý muž, mám svoju rodinu a aj tak mi príde správa na mobil, keď niekam idem, od mamy či som v poriadku. Neuveríš Jožko, ale stále sa bojí, ale aj to chápem, lebo už aj ja viem čo je to za strach, pretože ho už cítim aj ja, bojím sa o svojho syna, o moju milovanú manželku, ale bojím sa aj o moju mamu." 

"Keď som ako mladý chlapec v 17 rokoch vykladal kamióny, aby som si niečo zarobil, ver mi Jožko môj, plakal som od únavy. Keď som študoval a celú noc sa učil na skúšky, aj vtedy sa moja mama o mňa bála, tak ako sa ja bojím o môjho syna, keď ho vozím na tréning hokeja." 

„Nikdy som nemilovala nikoho tak, ako teba syn môj", povedala mi moja mama, "som na teba pyšná a vždy budem pri tebe stáť ty to vieš, ale robíš dobre syn môj? Aj teraz sa o mňa bojí Jožko, vidí čo sa deje a ja cítim tlkot jej srdca, cítim jej strach, ale ja musím sebe, mame, môjmu synovi, ktorý sa mi vrhol do náručia a plakal pretože ma niekedy nevidí celý deň, ale aj kvôli..." Nastalo ticho, bolo vidieť na Ivanovi, že premýšľa. Nikdy by som si nemyslel, že chlap ako je Ivan, sa rozplače. 

"Jožko, niekdy si dávam otázku, prečo to vlastne robím a znovu sme pri tom strachu", povedal Ivan.
Je noc, a ja píšem o tom čo sme sa s Ivanom rozprávali. Vietor neutícha, naopak viac a viac sa opiera o moje okno, prejde mi po chrbáte zima, urobil som si zase čaj, sedím, okolo mňa ticho, iba zvuk klávesnice počuť ako prstami udieram do písmen. Premýšľam nad tým čo mi Ivan povedal, premýšľam nad jeho slovami... 



Foto fb Ivan Hriczko


"Vidím malého chlapca sedieť na prahu pred chatrčou, je mu zima, soplík si razí cestičku z malého nošteka k hornej pere. Zavriem oči, cítim tlkot chlapcovho malého srdiečka... Je mu zima a bojí sa...„Čoho sa bojíš?“ On mi odpovedá, „Otec ešte neprišiel z lesa a už je večer.“ Prečo išiel tvoj otec do lesa? „Išiel po drevo, je nám doma zima, bojím sa o neho" Tvoj otec nepracuje? „Nie, nepracuje, lebo ho nikde nechcú zobrať do roboty." Máte čo jesť? Jožko, chlapec sa rozplakal, bol špinavý, ale ja som ho musel chytiť, musel som ho objať, musel som ho cítiť, tak ako cítim môjho syna. V chatrči sa tlačilo 5 detí. Išiel som do auta, zobral mamu a išli sme nakúpiť jedlo...  Jožko môj to si nevidel ako tie deti jedli, oni nejedli oni hltali, tak boli hladné... Ja si neviem predstaviť, že by môj syn bol tak hladný a vidíš zase sme u toho strachu. Chlapec sa bál o otca, otec sa bál o deti, moja mama sa bojí o mňa, ja sa bojím o syna, syn o mňa, ja o svoju ženu a žena o nás." 

"Keď mi zomrela moja babka", pokračoval Ivan, "zrútil sa mi svet. Keď si spomeniem na tie deti rúti sa mi svet, keď sa pozriem do očí mojej mami rúti sa mi svet, pri mojom synovi sa mi rozbúcha srdce a keď ma pohladí moja žena ukľudní sa mi duša. Strach nás ženie dopredu, lebo sa bojíme o toho druhého Jožko. Zároveň však nás robí silnejšími." Po tom čo Ivan povedal tieto slová sme sa len tak rozprávali o živote, o tom kde robím chyby v písaní mojich článkov, ale aj o tom, že by som mal vážiť každé jedno slovo... 

Je štyri hodiny ráno, strašne ma bolí hlava, asi s toho svetla monitoru, vonku ako by sa čerti ženili, som tak unavený zo všetkého, no nedalo mi, aby som nenapísal o mojom rozhovore s Ivanom. Po prvý krát som mal možnosť, aj keď cez webkameru Ivana vidieť nie ako politika, ale ako muža, človeka a vlastne pri týchto riadkoch si uvedomujem, že takto by mal vyzerať politik a Ivan Hriczko je politik s dušou. 

Ten strach sú vlastne obavy o nás Rómov. Ako povedal Ivan, "to nie je Jožko taký strach, že sa bojíš tmy, to sú obavy o nás všetkých Rómov. A práve tie obavy zo mňa urobili veľmi silného muža, ktorý má okolo seba veľa priateľov, ľudí, ktorí kričia, že chcú zmenu, ktorí kričia my sa nechceme báť chudoby, my sa nechceme báť tých, ktorí by nám radi ubližovali len preto, že sme Rómovia. Vieš moja mama sa o mňa bála a to z nej urobilo silnú ženu, lebo iba silná žena sa dokáže postarať o svoje dieťa. Mne nič nechýbalo. Ja som bol najedený, okúpaný a mal som jedno krásne detstvo. A práve o toto mi ide. Aby aj naše rómske deti, bez toho kde žijú mali krásne detstvo. My sa ale musíme postarať, aby životné podmienky, v ktorých mnohí Rómovia žijú, sa zlepšili. Ja mám totiž pocit, že z rómskych osád sa stala turistická destinácia pre politikov, novinárov, zvedavcov, ale už nikto nemá ten skutočný strach čo bude ďalej s tými ľuďmi.  Vlastne im chýba ten strach, tie obavy, a preto to s Rómami vyzerá tak ako to vyzerá, pretože práve to nikoho nenúti zmeniť túto situáciu. Iba obavy dokážu meniť veci! 



Ďakujem za rozhovor Ivan 



Foto fb Ivan Hriczko 





Jozef Kmeťo 
www.radior1.sk








Komentáre

  1. Velmi pekne napisane a zelam si aby bolo co najviac takychto Romov..Turtak jan st.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Váš názor nás zaujíma, ďakujeme

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Likvidovať Rómov? Žiadny problém, píše Kotlebova stránka na Facebooku

Fiasko kotlebovcov v Londýne. Nepustili ich do troch podnikov

Malý hladný a špinavý rómsky chlapček spieval za čokoládu a točili si ho na mobil ako atrakciu

Opatrovateľka, či parazit?