Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Adela Mižigárová je najlepšia na svete!

Adela Mižigárová
ABÚ ZHABÍ / BRATISLAVA - Na letných hrách Špeciálnych olympiád získala 16 ročná Adela Mižigárová zlatú medailu v skodu do výšky. Deň predtým vybojovala strebro v behu na 200 metrov. Vo vrhu guľou si striebro vybojovala Denisa Horváthová a bronz v rovnakej disciplíne Ladislav Jakubčo.
"Máme prvé zlato! Pre Slovensko ho vybojovala na Svetových letných hrách v Spojených arabských emirátoch v skoku do výšky Adela Mižigárová. Namakané!" uviedla vedúca slovenskej výpravy Eva Lyšičanová.
„Vyhrala som zlatú medailu v skoku do výšky. Cítila som, že dnes sa to môže podariť, a veľmi sa teším,“ povedala žiačka základnej špeciálnej školy v Košiciach.
„Obe disciplíny zvládla výborne, lebo tréning je jedna vec, ale súťaž iná. Pri týchto našich športovcoch zohráva úlohu každá drobnosť. Zmena prostredia, adrenalín, únava, ale Adela to dala ako pani športovkyňa. Verila si,“ zhodnotila v tlačovej správe jej trénerka Jana Valenčáková.
Veľkú radosť mala aj zo striebra Denisy Horváthovej a bronzu Ladislava Jakubča, ktorí súťažili vo vrhu guľou. „Bojujú a vedia, že nielen za seba, ale aj za Slovákov, za celé Slovensko. Sú výborná partia a navzájom sa nesmierne podporujú,“ doplnila Valenčáková.
V nedeľu sa v Dubaji darilo aj plavcovi Petrovi Išpoldovi, ktorý v disciplíne voľný spôsob na 200 metrov získal striebro, rovnako striebornú priečku obsadil jazdec Filip Graňo v traile.
Foto: FB Special Olympics Slovakia

Jozef Kmeťo 
Romata 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…