Preskočiť na hlavný obsah

Translate

Jedenie psov je v Čine delikatesa, na záhorí Slovenska tradícia a v osadách na východe Slovenska núdza chudoby....


Psie zabijáčky, krutá realita na Slovensku ?! Viacerí svedkovia opisujú psov stiahnutých z koze zavesených na trojnozkach,našli sa aj odrezané končatiny a hlavy psov ... miestny obyvatelia hovoria, že to je výmysel. Podľa polície sa nič nedeje.  Píše k svoje reportáži  Kristína Kovešová 

Reportáž vyvolala rôzne reakcie reakcie....  


Lýdia Predmerská-Strakova Zakazat uplne chov v osadach. Zobrat im davky. Zrovnat osady zo zemov. Vystahovat ich na 1 ostrov a co si vypestuju to budu mat. Nech sa konecne zacnu starat sami o seba. Ci si uz konecne imbecili zacali vazit nieco a noe im davat vsetko zadara.


Mikulášov Synátor Juraj Skurvy syni vyjebany čierny bastardi. Židia si to nezaslužili čo im Hitler robil. Ale takýto zmrdi bez milosti ano. Ako toto môže Policia nechať tak. Ani odmenu by som nepotreboval keby tam bývam aby som naššiel dôkazi nato aby ich neminul trest 😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠😠

Väčšina komentárov bola o volaní po riešení problému a neniesla sa v duchu vyvraždenia rómskeho  obyvateľstva... 

Som rómsky novinár- bloger, píšem viac ako 14 rokov. Píšem z prostredia rómskej komunity, píšem o všetkých aspektoch a prejavoch chudoby. Žiaľ, aj téma, ktorú pani Kristína K. otvorila, je o ničom inom ako a aspekte chudoby a vyčlenenia skupiny obyvateľov na okraji spoločnosti. 

Čítam tu rôzne komentáre, dokonca aj komentáre, ktoré už napĺňajú trestno právne body propagácie násilia a rasizmu a xenofóbie... My rómski novinári, žiaľ, na veci, na ktoré Kristína K. upozorňuje, upozorňujeme dlhšie, no nás si nikto nevšíma... Či je to o drogách, detskej prostitúcii, krádežiach, či úžere... 

Niekoľko reportáži sme poslali aj pani Kristíne K., ale ani len nereagovala... Spracovanie reportáží, tak ako ich pani Kristína spracováva, prináša len nenávisť voči našej komunite... A viac a viac nadobúdam pocit, že pani Kristína sa cez reportáže a témy v ktorých vystupujú chudobný rómovia z osád  len zviditeľňuje, pretože ani v jednej reportáži, neodznel fakt chudoby, že v dôsledku jej reportáží, na ktorých si pani Kristína robí sledovanosť sa vôbec nič nevyriešilo, ale stúpa tu napätie... 

Niekoľko rokov prostredníctvom našich článkov upozorňujeme na zlyhanie inštitúcii, ktoré zlyhali pri riešení vyčlenených skupín rómskeho obyvateľstva v osadách.  Píšeme o rómskych profesionáloch, takzvaných profesionálnych Rómoch, ktorí sa priživujú na stave rómského obyvateľstva v osadách.... 

Keby sme mali také finančné možnosti a možnosti publikovania ako pani Kristína K, asi by bola bez práce.... A toto je to čo ma hnevá. Ak už pani Kristína čerpá témy na svoje reportáže z najchudobnejších vyčlenených skupin rómskeho obyvateľstva z osád, reportáž by mala byť tak spracovaná, aby nebola prostriedkom propagácie násilia, rasizmu, xenofóbie, extrémizmu na Slovensku. 

Pani Kristína K. dá nanajvýš priestor splnomocnencovi pre rómske komunity Abelovi R, ale to je dosť málo... Ani raz sa neopýtala rómskych novinárov ako to naozaj funguje v osadách... Rómske osady to je druhý svet, svet kde neplatia zákony, ale zákony vlka, a to úradník od stola Vám nikdy nedokáže opísať.... 

Kritína Kovešova v pózach  ktoré hovoria o niečom inom ako o dobrej investigativnej novinárky, hovoria o atraktívnosti tém na ktorých sa invetigatíva najlepšie robí....  Čo vlastne " nevesta" Kovešova chce fotkou povedať? Je anjelom  medzi zlými !??.... 

Takže pani Kritína, ak vám nejde len o atraktívnost témy a sledovanosť, skúste osloviť rómskych novinárov... Ale ak Vám ide len o popularitu, sledovanosť a atraktivitu, tak to robíte veľmi dobre.... 

V reportážach pani Kristíny mi chýba opísanie skutočného stavu vyčlenených skupín rómskeho obyvateľstva v osadách. Chýba mi danie slova, rómskym novinárom, odborníkom, blogerom, ktorí roky na veci ktorých sa chytá pani Kristína K upozorňujú. Reportáže majú ukončenie, ktoré viac menej slúžia ako ospravedlnenie pre nárast extrémizmu na Slovensku. Ja si však nemyslím, že pani Kristíne ide o nárast extrémizmu na Slovensku. Dúfam, že jej ide okrem atraktívnosti tém aj o skutočnú spravodlivosť a objektivitu, ktorú tu postrádam. Jedenie psov je v Čine delikatesa, na záhorí Slovenska tradícia a v osadách na východe Slovenska núdza chudoby.... 

Kristína Kovešová, väčšiu časť svojich reportáži ma s prostredia najchudobnejších osád, chýba mi tu ľudskosť akú preukázala pri psov z útulku... 






Videl som niekoľko reportáži pani Kristíny Kovešovej, nemám pocit a ani nebolo vidieť, že by pri návšteve najchudobnejších osád, deťom, ktoré sú vďačným artiklom jej reportáži priniesla aspoň cukríky, pričom si myslím, že keby to tak bolo, dala by o tom vedieť minimálne na svojej sociálnej sieti... Každé dieťa či je bohaté alebo chudobne sa poteší sladkostiam... Názor si urobte sami...   



Život v osadách je boj o prežitie, platí tu zákon vlka, a tento život sa stal vďačnou témou mnohých novinárov z majority, nepozerajúc sa na skutočný stav nepredstaviteľnej chudoby ktorej následkom sú drogy, jedenie psov, prostitúcia deti či úžera... Niekdy mám pocit, že novinári ako je Kovešová sú ako hladný vlci striehnuci po čo najatraktívnejšiu tému z ktorej by si vybuchli obdiv spoločnosti. 

Kamery sa vypnú všetko sa zbalí do kufra, veď za hranicou osady začína iný život a popularita....   

My rómsky novinári a blogeri, nemáme také možnosti na žalostný stav rómov v osadách upozorniť, a viac menej je naša práca nepovšimnutá, no tí ktorí majú možnosti na tento stav upozorniť, to berú len ako výbornú atrakciu, dôležité fakty pritom im unikajú a v tom vidím skutočne nebezpečenstvo, pretože ich reportáže slúžia ako potrava pre extrémistov, uvedomujú si to vôbec ....???


Jozef Kmeťo 
Foto FB Kovešova 
Video/ reportáž Kovešova fb 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rádio Roma a Romata skončili v osade, aké je však pozadie?

Aktuality.sk vydali minulý týždeň článok "Rómske rádio zobralo dotácie za 190-tisíc eur, skončilo prepísané v osade." Pred dvoma rokmi som prostredníctvom Sme.sk a Redakcie R1 publikoval článok "Rádio ROMA  A ROMATA, projekty za viac ako 200 tisíc € končia..." Hneď ako som článok publikoval, dotknuté osoby sa ma prostredníctvom svojich právnikov snažili zatlačiť do kúta. Po porade s právnikom sa mi podarilo nátlak zo strany dotknutých osôb umierniť za odplatu, že články stiahnem, a nebudem o nich písať... Napriek tomu som však články uverejnil 

Projekty rádia Roma a Rómskej tlačovej agentúry Romata sa ma osobne dotýkali. Veril som, že projekty za ktorými stál Ján Konček, Milan Nemček, budú projekty ktoré dokážu vytvoriť tvorivé prostredie ako pre rómskych novinárov tak aj pre blogerov. Malo to byť prvé rómske rádio na Slovensku, ktoré by vysielalo v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Prahe. Rómska tlačová agentúra Romata zase mala združovať rómskych novinárov…

Rovnosť nadovšetko

Koľkokrát zbili policajti bezdôvodne Róma? Koľko detí prichádza o šance na únik z osady, kvôli tomu, že ho zaradia do „špeciálnej školy“ len preto, že nevedia po slovensky? Nie, sú tak zaraďované na základne sociálneho aspektu.  Musíme posielať armádu aby robila korona-testy? Prečo ju posielame? Prečo musia ľudia pracujúci na integračných programoch v osadách bojovať o granty, len aby si mohli robiť svoju prácu? Chýba nám empatia. Sme leniví pochopiť kultúrne rozdiely. Vidíme dôsledky, odmietame vidieť dôvody.
V obchode si všetci všímajú iba nekupujúceho Róma, pracoval som v obchode prakticky celý život, a záchyty Rómov som ja osobne nezažil, a to som pracoval vo veľkom hypermarkete. Najviac záchytov bolo u nerómov a to dokonca u takých u ktorých by ste to ani nepovedali. Napriek tomu však sledovaní v obchode sú najviac Rómovia a ich deti! 
A čo prípady kedy boli bité Rómske deti, doteraz tieto prípady neboli riadne vyšetrené, prípad detí v Krompachoch nikto nevie ako dopadol. Z  fackuj…

Opatrovateľka, či parazit?

V takmer každej rodine to príde, nastane dilema, čo so svojimi zostarnutými rodičmi, ktorí sa už sotva vládzu o seba postarať. A stalo sa to aj mne. Som najmladšia, slobodná, tak akosi automaticky táto povinnosť postarať sa o svojich rodičov pripadla mne. Teda vlastne iba o mamu, lebo otec zomrel pred takmer desiatimi rokmi. Odvtedy som sa vlastne snažila všemožne nejako to vykryť, len aby som nemusela ostať doma z práce. 
Každý deň som dochádzala do práce 45km, čo znamenalo byť z domu celý deň, no bola som rada, že vôbec nejakú prácu mám a hlavne mi tolerovali to, že keď náhodou bolo mame zle, to znamená, že som v noci musela volať záchranku a keď ju nevzali do nemocnice, musela som ostať pri nej a v práci som si musela vziať voľno. Neskôr cez deň mi s mamou pomáhala sestra, bola aspoň pri nej a ja som mohla ako – tak pokojne byť v práci, aj keď som niekedy prebdela celú noc, keď sa mama necítila dobre. Zo stresov som bola aj ja často chorá, minimálne dvakrát do roka ma trápil zápal…